Žnem, čo som zasiala

... a v tom najpozitívnejšom zmysle, to vás chcem ubezpečiť hneď na začiatku, pretože nadpis by mohol zvádzať aj k takému (bohužiaľ asi častejšie uplatňovanom) negatívnemu chápaní výroku, ktorý som si zvolila do názvu svojho blogu ...
Hoci – možno by som aj mala dôvod písať negatívne, sťažovať sa a vyplakávať – rozbila som si auto, zopár nocí som sa poriadne nevyspala – ani nie tak pre nejaké ťaživé mory, ale skôr pre bolestivo ponaťahované svaly a šľachy na krku (aj tak Bohu vďaka za opierky v aute, ak by tam neboli, možno by som aj nemala čo mať ponaťahované). Samozrejme, obmedzená transportovateľnost mi robí škrt cez mnohé moje plány, čo som mala na blízke či vzdialenejšie dni – ciele blízke sa stávajú vzdialenejšími a tie vzdialenejšie priam nedostupnými, ale učím sa znova užívať verejné dopravné prostriedky a hovorím si – nič to, aspoň ušetrím a to hneď dvakrát – peniaze za PHM a naše životné prostredie tým, že bude na cestách opäť o jedno auto (a to ešte väčšinou iba jednou osobou obsadedné) menej.
Napriek tomu všetkému – posledné časy mi to ukazovali čoraz častejšie – dostávam sa do fázy, keď začínam vidieť, že čo som siala s malou dušičkou, čo som neraz priam už oplakala ako ireparabilné – predsa len prežilo. Ako semiačko, ktoré – padnúc raz do zeme, bárs aj sebeneplodnejšej, bárs aj v časoch sebenežičlivejších – sedí tam ukryté, možno ani nechce, ale predsa len – život, príroda, vyššie sily – jednoducho kolobeh života ho prinúti (chtiac či nechtiac) ožiť – a ono sa začne predierať na povrch. Niekedy tú krehkú rastlinku pre okolitú burinu nie je ani vidieť, niekedy sa obávate, či ju priveľa či primálo starostlivosti nezahubilo – ale nie – sila prírody napokon zvíťazí a jedného dňa sa pred prekvapeným „saditeľom“ rozvinie do plnej hrdosti krása nevídaná, dušutešivá a chmáry zaháňajúca a vtedy viete, že zázraky sa predsa len dejú ....
Nie že by neboli aj také chvíle, aké rezonujú v príspevkoch čo čítam na NM v tieto dni – chvíle plné beznádeje, čiernych myšlienok či zúfalstva, depresií, pocitov márnosti – to ma vlastne nakoplo opäť raz k písaniu .... Mám skrátka pocit, že treba svet opäť raz poprášiť tým zázračným práškom, čo strážia a roznášajú po tmavých nociach dobré víly, aby pomohli prekonať ťažké chvíle ...
Na nikoho nesvieti slnko stále, tie priam vraždné chúťky, čo sa ma zmocňovali, keď sa mi posádka domácnosti prehnala po čerstvo vyumývanej, ešte neuschnutej dlážke krížom cez celý barák od prízemia až po poschodie v štýle Jumanji bývali skutočn tak silné, až som sa sama bála, či sa predsa len nenaplní ono „keby pohľady/myšlienky vedeli zabíjať“ ...
Mariánska priekopa je len plytkou mlákou v porovnaní s hĺbkou zúfalstva, ktoré sa ma zmocňovalo, keď som napriek svojej poloprofesionálnej tlmočníckej kariére nedokázala svojmu potomstvu odovzdať tie podľa mňa jednoducho zrozumiteľné a pochopiteľné „posolstvá“, keď som si plná trpkosti kládla otázku, čím som si to zaslúžila ...
Nie je jednoduché byť optimistom, keď uprostred hromov, bleskov musíte na pleciach držať celú zemeguľu ako bájny Atlas a niekto vás pritom šteklí naraz na päte aj pod pazuchou, poprípade si nájde aj zlomyseľnejšie kúsky, len aby Vás vyviedol z rovnováhy ...
Ako optimista som sa narodila a ako optimista zomriem – aj keď som už pomaly strácala nádej (to neznamená, že som strácala optimizmus), stále som mala na pamäti vetu, ktorú mi takpovediac „na úsvite vekov“ napísala do pamätníčka jedna kamarátka: „Trpezlivosť, milý priateľu – aj diamant bol kedysi len kúskom uhlia, ktoré vedelo čakať!“
Čakanie – to mi vždy celkom šlo, nevyžaduje s pri tom nejaká extra fyzická námaha, hoci psychickej zato veeeeeeľmi často treba viac než je hviezd na nebi. Je to skutočne dobrá taktika, keď už jeden nevie kam z konopí (alebo čo s nimi, pravda )
Oplatilo sa. Dobre som zasiala a dobre žnem.
Nezúfajte – keď sa to podarilo mne – nie je dôvod aby sa to nepodarilo každej jednej z vás.