Rozhovory otca s dcérou... po x-té.

Večer, žehlím /veru mami si nemôžu dovoliť byť choré reklama-nereklama/ a z obývačky, kde sa naša tretiačka pripravuje do školy počujem dialóg:

"Tati, naučím ťa po anglicky, dobre?"

"mmm..." - berie ako súhlas.

"Ako sa povie po anglicky fialová. Nevieš? Purple a ružová je pink. Bábika je doll a lopta ball, macko je teddy."

"To si ani nezapamätám."

"Ale zapamätáš... ako sa povie ružová?" ...ticho..."Pred chvíľou som Ti to povedala. Veď ako tá rozprávka." /netuším akú mala na mysli/ "P...Pi...Pin..." - nápoveda.

"Pinocio?". Zatým rehot.

"Nie, pink predsa... a fialová?"

"Pikap?" - triafa naslepo...

"Ale nie! Je to purple... a macko?" - nevzdáva to.

"Neviem..."

"Teddy..."

"Vtedy?"

"Nie, teddy..." už sa váľa po dlážke od smiechu.

"Tati, Ty sa musíš od maminy učiť angličtiinu! Alebo pôjdeš za mňa do školy sa ju učiť, ja sa ju musím už tri roky učiť a Ty?"

"A načo mi to už teraz bude?"

"Pôjdeš robiť do Anglicka." - to sme netušili ani my, že má naša dcérka také plány s nami.

"Ja angličtinu nepotrebujem, ja som sa učil po rusky."

"Francúzsky?" - zvolá príjemne prekvapená.

A ešte dnes na obed debata s bratom /8 ročná verzus 20 ročný/...

"Dominik, keď chceš tak si kúp Ty taký veľký televízor."

"A kam ho dám?"

"Veď najskôr si kúpiš byt. Nie? Hádam tu nechceš bývať stále s nami." Tak už má v tom jasno, čo treba robiť, no...