Trápenie...

ja vôbec neviem Tuším už nič. Keď sa to stalo, sestra narobila v rodine haló, pretože v televízii bola iba Jankina mama a sestra povedala, že sa s Jankou veľmi podobali. Mamina s babkou boli veľmi vystrašené, že to môže byť Emka. Tak som volala bratovi do zahraničia a ten ma upokojil, vraj sa Jana s mamou vôbec nepodobajú. Aj tak som mu povedala, nech nie je slaboch a zavolá Janke, či sú v poriadku, alebo aspoň nech zavolá niektorému kamarátovi. Vraj určite o ňu nešlo. Dnes medzi rečou to vypadlo z maminy, že dal na moje slová a zistil ako veľmi sa mýlil. Predo mnou sa také veci radšej taja, pretože som strašne...ako to nazvať- akčná? Minulý rok sused chytil nášho kocúra a v pivnici ho zavrel do klietky a týral. Dozvedela som sa to opäť prerieknutím, o 22 som im zvonila ako na mŕtvych a oznámila im, že ak ešte raz uvidím ich psa v našej záhrade, zastrelím ho. Ponadávala som im do všetkého možného, histericky takmer ROZBILA okno /ešteže nemám dobrú mušku/ a ešte napokon dodala, že môžu byť radi, že také ultimátum im nedávam na deti, ale že nech ich radšej nepúšťajú blízko k našej bráne. Taká som ja.
S bratom som sa nestretla a mamina ma aj tak poprosila, aby som mu to nepripomínala.
A ja? neviem veci NERIEŠIŤ a už vôbec, ak sa týkajú ľudí, na ktorých mi záleží
A čo je v tejto chvíli horšie, krpatá mi zapatrošila inhalátor a ja sa asi pomaly zberám na pohotovosť...

na udržanie určite a občas aj proti zdravému rozumu. Lara má zase s ICH psom 5 šteniatok a ja zase nič. Teším sa z nich, ľúbim ich a ani za svet nedovolím, aby sa im volačo stalo. Ale v ten deň by som vedela...
To je ten hlúpy ošiaľ a celkom chápem, keď človek zabije v AMOKU.
A Emka... v tomto som ja už v koncoch, mňa to mrzí asi úplne najviac, mám o ňu strach a myslím, že sme o ňu prišli už celkom. Ach jaj

nemám pocit, že by si celkom pochopila, čo som tým chcela povedať...
Brat záujem o dcérku má, len mu nie je povolený prístup ku nej Švagrina sa nespráva ako dospelý človek. A veci, ktoré sa predo mnou neriešia sú práve takéto- byť to na mne, v sekunde si žiadam dcéru do opatery, nenechala by som ju s násilníkom a ani s matkou, ktorá si domov dovedie takéhoto chlapa a dvojročné dieťa!!! pred ním neochráni.
Môj mierny a kľudný manžel povedal, že by toho chlapa vytiahol aj spod zeme. A keďže poznám povahu môjho brata, muselo byť u nás peklo. Kedysi dávno mala sestra majetkové ťahanice s Majským a v háji na nich raz vytiahol pušku. Brat sa postavil pred sestru a pušku si oprel o hruď. Stáli tam takto, cez 2 "varovné" výstrely až kým neprišla polícia. Jej deti z toho mali dlhoročnú traumu a preveľmi sa o to zaujímali televízie aj časopisy, dokonca to bolo v Markíze. To je tá povaha, ktorú mám aj ja- postaviť sa pred blízkeho a ochrániť ho za každú cenu- či napriek vlastnému, alebo jeho životu.
Práve preto to riešim. Emu MILUJEME všetci, koľko nás je a brat ... zbožňuje ju, vidí sa v nej, chýba mu, je na ňu hrdý a myšlienka na ňu z neho robí lepšieho človeka. Cúvol, nechal ich žiť si svoj život, ale určite nie za takýchto podmienok. Ktoré zviera zbije 2 ročné dieťa tak, že mu doláme kľúčnu kosť a skončí na mesiac v nemocnici??? Ktorý normálny človek sa na to môže "prizerať" a iba mlčať? Ktorý človek nechá takto ubližovať človeku, ktorého tak veľmi miluje? Chladná hlava? Nedokážem. Ledva si ju udržím v chvíľach, keď také dačo počujem zo správ, nieto keď sa ma to dotýka....

... ani neviem, ale asi by som za takýchto okolností peniaze nečakala. Ona ruší nariadenie súdu bránením v styku, dokonca si myslím, že čo robí ona je horšie
Keď sa Ema narodila, začal asi takýto režim:
V noci brat prebaľoval, podával na kojenie, utišoval. Keď Emka podrástla, už ju dokonca aj kŕmil z fľaše. Ráno vstával do roboty, po práci navaril, dal prať, hral sa s malou, kŕmil, prebaľoval, kúpal. Po týždni, keď zistil že nemá čo obliecť čisté Eme, vytiahol z pračky zatuchnuté prádlo, rozdelil veci Jankine od Eminých /svoje prádlo si od začiatku prával sám/, opral malinké vecičky a vyvesil. Janka svoje handry zobrala a odniesla do práčovne. Umýval riad, robil všetky domáce práce. Keď mala Eminka rok, išiel na 4 mesiace do zahraničia- samozrejme zarábať peniaze, ktoré posielal na Slovensko. Každý kontakt s nimi bol asi takýto "akurát sme boli na polievočku v reštike", "ideme sa napapať" a tak ďalej.
Bohužiaľ, každá jedna návšteva "mladých" nás všetkých náramne vyčerpávala. Okrem jedného malého dieťaťa sme sa starali aj o väčšie, ktoré narobilo oveľa viac neporiadku. Naši iba ťažko pregĺgali, ako brat "fungoval". Keď od malej odišiel, hodinu revala a nedala sa utíšiť, veď prečo aj, boli sme pre ňu cudzí. Ale to nebol problém, aby obaja chodili na celé dni do krčmy na pivo. Večer čo večer boli opití Nie je to normálne u chlapa, ale u ženy?
Bratova teória je "vie kto je jej otec, keď bude raz chcieť, vyhľadá ma". Bude chcieť? Prečo by mala? O otca čo nejavil záujem. Veď sa nikdy nedozvie, že pri nej byť iba NEMOHOL, hoci strašne chcel. Každé jedno blonďavé kučeravé mu viditeľne rozbúcha srdce...
Je to ako niečo, čo prežíva Betty, zložitá hlava chlapa- veľmi by chcel, ale z neviem akého dôvodu pre to nič neurobí. A prečo ju kontaktuje iba sestra? Lebo iní na ňu kontakt nemáme. Medzi mnou a ňou je dosť rokov a celkom odlišné povahy, akceptovali sme sa a mali aj rady, ale nie falošne sa pretvarovali, aké sme najlepšie kamarátky. A rodičia? Volávali bratovi a Janka jediné čo od nich chcela, keď si pýtala od sestry kontakt, boli peniaze. Mamina
a najskôr posielala, ale to nejde večne. A k tomu ako sa Jana zachovala- dva razy sestru prehnala 200 kilometrov, darčeky si pobrala ale okrem fotky sestra nevidela nič... Rezignovali. Všetci. Nehovorí sa o tom. Tíško tŕpne a mlčí. Všetci stratili silu a bohužiaľ, bojovať večne sa nedá

práveže ja stále hľadám ten spôsob ako pomôcť. Ostatný si našli dôvod prečo sa to nedá. Ale ja sa s tým nezmierim. Odmietam. Veci, všetky tie účelné a múdre rady na ktoré neodpisujem, všetky sú v mojej hlave zakotvené ako 1000% správne, lenže keď brat do toho nejde, nedonútim ho. Nedonútim ho, aby tvrdo išiel za svojimi právami, ale bijem sa o to, aby boli dodržiavané Emkine práva. Áno, chápem vraždu, sama by som možno vedela zabiť, keby vidím ako ten hajzel kope Emku na zemi. Keby som ho nedokázala prekričať ani od nej odtrhnúť. A myslím, že toto sa porovnávať nedá Človek ktorý dobije dieťa do bezvedomia a človek, ktorý pre obranu slabšieho spraví všetko. Nevidím v tom nijakú paralelu, človek ktorý niekomu ublíži preto, lebo JEMU rupnú nervy patrí k lekárovi alebo do basy. Ty by si tiež na milión percent nečkala, kým by Luciu zabil alebo kým by prišla polícia. Ani ja. A keby je to to posledné, tak by som radšej ochránila toho, kto sa brániť nevie ako toho násilníka...
Aj to, že ho nikto nenútil, aj to je pravda, lenže ani mňa nikto nenúti variť alebo prať, robím to pre svoje dieťa. Nemusel v noci k malej vstávať, ale keby nevstal, nedostala by malá papať. On by bol najhorší nielen v Jankiných očiach, ale aj v očiach okolia. A najmä vo svojich vlastných. S čím súhlasím na 100%, je boj s veternými mlynmi, ale tu ma napadá súvislosť so zneužívaním detí- ak to neriešia kompetentný, sú vinní aj tí, čo sa iba prizerajú. A aj keby som mala bojovať iba tak, že malej pošlem zopár hračiek a Janku budem dokola PROSIŤ aspoň o to, aby mi poslala fotku a napísala ako sa Emka má, aby som vedela, že je v poriadku... Nenávidím ako sa zachovali u nás ostatní, nesúhlasím s ich postojom, že keď to nejde, prestanem sa snažiť. Nevzdám sa tak ľahko, na tých dvoch /Emke aj Janke- aj nej, je to moja švagriná, nech sa stalo čokoľvek/ mi záleží oveľa viac. Nebudem nútiť nikoho okolo- jeho platiť, ju dovoliť stretnutie ani našich aby to nevzdali. Ovplyvňujem iba svoje činy a aby som sa mohla pozrieť do zrkadla, nemôžem to nechať tak....

A mimochodom, mňa vôbec nie je treba ľutovať. Toto sa mňa netýka. Hlavný dej ide mimo mňa. Jediný koho treba ľutovať je Emka, 3 ročné dievčatko, ktoré dopláca neviem na čo
A keď si si tento blog vysvetlila, že sa staviam do pozície obete, tak už potom neviem. Nerozumiem tomu. Nechápem čím si prišla na to, že hľadám dôvod čo sa nedá. Práveže sa snažím iba a iba o to, aby sa to proste DALO.
A ako som napísala ešte hore, Janka je z veľmi bohatej rodiny, jesť majú určite čo a myslím, že brata odrádza aj to, že súd by mu dcéru preto nezveril. Žije u rodičov, je živnostník bez zázemia /okrem toho rodinného/ a právnik protistrany by bol určite lepšie zaplatený. A svoje si budem točiť dokola aj tak, pretože si za tým stojím.

Povedz mi čosi iné, čo môžem robiť JA? Nemôžem si dať žiadosť o opatrovníctvo netere, veď má oboch rodičov. Vlastne áno, viac menej som tú bolesť zo seba potrebovala dostať, preto som písala. A to, čo by mal urobiť brat sama dobre viem, ale neovplyvním či to urobí. Iba ja o tom stále hovorím, prosím všetkých a snažím sa nájsť nejaké riešenie, unavuje ma to. Ale nemôžem to vzdať, po tej udalosti už potrebujem vedieť, že je Emka v poriadku...

to ja viem bijem sa s obomi, jeden musí urobiť ústupok a potom snáď zmení svoje správanie aj ten druhý Teda viem, že keby Emu navštevoval, určite by na ňu platil a aj by jej kúpil všetko na svete. A možno keby začal platiť, Janka... ale toto ja neovplyvním, neviem zmeniť ich myslenie Snažím sa iba ako viem JA sama za seba. A nebojujem s vami, to vôbec, len ma to nejak láme. Neviem si pomôcť a som strašne bezradná. Ach jaj
Tomáš má tvrdú a ťažkú povahu, čo urobil našim bolo strašné. A iba postupne z neho vypadáva, aké ťažké to bolo aj pre neho. Spávať na staniciach, stopom cestovať do Talianska, ...
A otočenie chrbtom im... prišiel do Hlohovca práve keď rodina bola na tom veľmi zle. Narodila sa Nicol a všetci chodili po špičkách. Auto mali vservise a tak prišiel iba sám vlakom, s 2 tričkami a jednými ponožkami vo vaku. Janka mala prísť o 2 dni a spolu sa mali vrátiť domov. Avšak Janka odmietla. Vraj má prísť domov ... a on sa nevrátil. Vlastne takto skončila ich "pekná" komunikácia. Akoby jeden čakal, že druhý opustí opäť rodinu a druhý, že ten prvý sa spamätá

aj to pochopím...resp. nepochopím, pretože ja s problémom medzi nimi nemám nič, iba úprimný záujem o neterku. Ale rátam aj s takouto možnosťou. A týka sa ma to trochu aj zo sebeckých dôvodov- ako som vyššie napísala Nataly- Emu milujem a nezmierim sa bez boja s tým, že ja prídem o ňu a ona o rodinu iba pre svojich sebeckých rodičov

práve to je práve môj problém. Bojovnosť. Nevzdám sa bez boja, zatiaľ nikdy. To ma drží pri tom chlapovi, keď sa pohádame, to mi nedovolí nechať zavreté ústa. Často túto moju povahu neznášam, aké ľahké by bolo zavrieť oči a povedať "mňa sa to netýka, ich problém". Momentálne sa ma týka všetko, snáď z toho vyrastiem ale dovtedy sa budem snažiť dať všetko do stavu relatívneho pokoja

ty na to hľadíš ako "popálená", mne tento nadhľad chýba. Určite jej pošlem darček, kúpila som jej bábiku a šatky, snáď sa poteší A Janku poprosím, napíšem jej, čo píšem aj sem- že aj ona patrí do našej rodiny a záleží nám na nich. Pošlem jej Nicolkinu fotku a napíšem, že sú sesternice a jedna druhej by veľmi chýbali. Napíšem jej, že od nej nečakám nič, iba ju prosím o volaké informácie, aby som mohla mať radosť z toho, ako Eminka rastie. Nemusí posielať fotky bratovi ani jeho sestre, nech ma považuje aspoň za kamarátku.
Aspoň môžem s čistým svedomím povedať, že som čosi skúsila

práve preto som na jej poslednú vetu neragovala- niet čo dodať, s touto vetou PLNE súhlasím. Dáv vedieť

v tomto som ako kôň- klapky z boku očí, hľadím iba na kameň úrazu- v tomto prípade Emku. A hoci sa snažím pochopiť tých, čo stoja po mojom boku, nedarí sa mi to. Na očiach mám iba ju- trojročnú slečnu, odtrhnutú od najbližšej rodiny, ako raz vyrastie a bude svojho otca nenávidieť za jeho nezáujem. Aj všetkých ostatných. Videla som to nie raz, polka mojich kamarátiek má rozídených rodičov Vidím ju ako ročnú, keď za bratom plakala keď odišiel čo i len do kuchyne. Vidím ju ako leží v nemocnici, celá dobitá, lebo pri nej nestál nikto, kto by ju ochránil. Vidím, ako hľadí na dvere a čaká, že nimi vojde jej otec. Počujem rozhovor s Jankou, keď mi ako svadobný dar darovala odsávačku mlieka, pretože nemali peniaze. Plakala, veľmi ju to mrzelo. A ja jej chcem povedať, práve jej dar bol využitý úplne najviac, ako veľmi mi pomohol v čase, keď od môjho mliečka bolo závislé také malé dieťatko. A chcem jej povedať, že si strašne moc vážim, že hoci nemali peniaze, precestovali kus Slovenska a minuli kopu benzínu, aby boli na mojej svadbe. Nevidím Janu a Tomáša ako pár, vidím ich ako rodičov a RODINU- to puto nepretrhne nikto. A bolí ma myšlienka, že oni obaja sa o to úspešne snažia, nechcú počuť, že nám na nich záleží a aj im by malo záležať...najmä na svojej dcérke.
Elin, ja so svojou povahou denne bojujem a priam sa desím, že informačné pole o mne bude negatívne. Preto vysvetľujem dokolečka každý svoj zámer, aby sa v nijakom prípade nedal považovať za zlý. Chcem ľuďom povedať všetko pekné, čo si o nich myslím, ale vždy zostať úprimná. A chcem povedať Janke všetko hore, želám si, aby sa prekonala, prišla k nám a ja som jej mohla povedať- teda dievča, možno si prišla o mizerného chlapa akým Tomáš je, ale našla si báječnú rodinu, ktorej na tebe záleží. A mrzí ma, že ostatní po mojom boku asi stratili dojem, že majú Emke a Janke čo ponúknuť. Ja viem, že majú a aby to tie naše baby zistili, treba im iba podať ruku. Hoci by som ju mala držať načiahnutú celý život...
Asi píšem chaoticky a od veci, ale...zase vysvetľujem...