Hľadá sa Stelinka

Už som tu dávno nebola a zdá sa mi, že sa niektoré veci na stránke pomenili (čo ale nie je nič nezvyčajné na webovej stránke, veď i ja svoje stále mením ). Ak si správne pamätám, kedysi sa dali cez nejakú podstránku prehliadnúť registrované užívateľky NM. Teraz to tu akosi nenachádzam.

Rada by som bola, keby sa mi cez kontakt ozvala žienka, ktorá mi občas prihodila komentár ku mojim dávnym príspevkom. Jej nick bol Stelinka. Netuším, či sem ešte chodí, ale za pokus to isto stojí.

A aby ste nepovedali, prihodím vám niečo staršieho dátumu z roboty :

27.10.2017

Takmer sa mi nechcelo veriť, že dnešný deň prebehne úplne obyčajne. Lebo v ten posledný pred prázdninami eskalujú konflikty. Väčšinou. Alebo dôjde ku nejakému nepríjemnému zraneniu. Zákon schválnosti (aby rodina cestovala na dovolenku s rukou v sádre). A u nás to tento týždeň teda riadne iskrilo.

Dnes okrem pravidelnej piatkovej fázy Afričana - PNČF - sa zdalo, že prvú etapu tohto školského roku zakončíme bez čohokoľvek výnimočného.

Už som začala upratovať triedu, keď zrazu dobehol hore zadychčaný Južan.

- Katarína, prosím ťa, poď rýchlo za mnou. (Podšívka) zostala trčať v zábradlí a nevie sa odtiaľ dostať von!!!! - vysvetľoval vzrušene.

- ????????????? - výraz jeho tváre nenasvedčoval nejakému šibalstvu z nudy.

Utrela som si mokré ruky a vyštartovala za ním.

Na medziposchodí som už registrovala plač a chlácholivý hlas kolegyne.

O dve poschodia nižšie som zbadala obe, obkľúčené kŕdľom detí.

- Najprv som si myslela, že si zo mňa strieľa, ale ona je tam naozaj zakvačená a nejde stade von - zašepkala mi do ucha prestrašená kolegyňa.

Podšívka bolestivo nariekala, kým ja som sa pokúšala odhadnúť situáciu. Chvíľu sme sa pasovali s lakťom za zábradlím, no bála som sa, či jej snáď viac neublížim. V istom momente sa ku nám pridala ďalšia kolegyňa a s hrôzou hľadela na dieťa v pasci.

- Ok, nebudeme zbytočne vymýšľať. Viem, že o tomto čase býva v piatok školník ešte v škole. Idem ho hľadať a snáď sa mu podarí niečo urobiť. Než zavoláme požiarnikov.

Kým ja som zháňala školníka - našťastie sedel práve vo svojom kamrlíku - doniesli Podšívke stoličku, aby si aspoň sadla.

Školník pri pohľade na ňu zavrtel nechápavo hlavou a s úsmevom sa pýtal:

- Preboha, ako si toto dokázala!!! (ok, on nevie, že je Podšívka) Tu budem potrebovať nástroje. Zachvíľu som späť.

Kľakla som si ku nej. Na trasúcej sa nohe som videla, aká je zostresovaná.

- A vieš, čo mi napadá - pokúsila som sa odviesť jej pozornosť od stavu, v akom sa nachádzala - poznáš tie príbehy o Michelovi. Ako skončil s hlavou v hrnci?

- Jééé, to poznáme - začali kričať viaceré deti okolo nás.

A tak sme ju spoločným rozprávaním o Michelovi a jeho šibalstvách priviedli na iné myšlienky. Už neplakala, už sa smiala.

- A vieš, čo spravil, keď mal hlavu von z hrnca. Chcel niekomu ukázať, ako sa to stalo a nasadil si nový hrniec na hlavu... bum a zas bol v pasci!

To už prichádzal školník a pustil sa do montovania. Ja som sa rozbehla do triedy, že veru toto jej musím odfotiť na pamiatku. Za 5 rokov na škole to bol môj prvý prípad tohoto druhu.

Keď som sa vrátila späť, práve ju vyslobodil. Bolo že to radosti.

A tak som iba nahlas zvolala:

- A nie že budeš niekomu ukazovať, ako si sa tam dostala!!!

Hore v triede sa sama rozhodla svoju príhodu nakresliť.

A ja mám presne 9 dní voľna na to, aby som sa zregenerovala na ďalšie príhody s ňou a zvyškom manšaftu.

(Afričan, Južan, Podšívka sú prezývky detí)