Pamätám si, keď stál lístok na vlak do Bratislavy 48 Sk (z môjho mesta je to cca 100km). Dnes je to 142 Sk. Čo sa stalo? Zvýšili sa náklady? Áno. Zvýšili sa tým pádom ceny? Áno. Zvýšila sa hodnota lístka? Nie. Hodnota lístka je taká istá ako bola pred mnohými rokmi. Akurát je vyjadrená vyššou cenou. Nárast o približne 200% spôsobila, samozrejme, inflácia.
A v tom je celá pointa. Častokrát si pletieme hodnotu s cenou. Cena môže klesať a ešte častejšie stúpať, no hodnota sa javí ako pomerne stabilný ukazovateľ. Samozrejme, že hodnota môže takisto stúpať, resp. klesať, spolu s cenou napr. v prípade výraznej zmeny v ponuke (absolútnej nie momentálnej, či špekulatívnej).
Paradoxne, najviac citlivou komoditou na zmenu hodnoty sú, zdá sa práve peniaze. Každý rok sa pomaly a potichu menia ceny rôznych služieb a komodít (väčšinou rastú). Týka sa to napríklad cestovného, poštovného, pokút, palív, poplatkov v škôlkach, v školských jedálňach a pod. Aká je potom hodnota peňazí?
Meniaca sa, nestabilná.
Hodnota je pomerne stabilná u komodít ako pôda, voda, potraviny, práca. Dokonca môže stúpať.
V praxi však mnohokrát vidíme, že ocenenie skutočnej hodnoty cenou je buď nadhodnotené (napr.pôda, nehnuteľnosti) alebo podhodnotené (napr. voda, práca, vedomosti). Problémom, ktorý ako spoločnosť máme, je nesprávne nazeranie na oceňovanie hodnoty.
Dolár existuje len niečo vyše 200 rokov, Euro dokonca ešte kratšie, niečo vyše 10 rokov. Pôdu ľudia užívajú od nepamäti, bez vody a potravín by sme neprežili. Drahé kovy ako zlato alebo striebro slúžia ako peniaze už tisíce rokov. Napriek tomu vo väčšine prípadov za najdôležitejšie aktívum ľudia považujú papierové peniaze, ktoré každý rok strácajú na hodnote, a ktoré sú kryté iba ich dôverou vo fungujúci ekonomický systém.
Táto optika nás priviedla do situácie, keď sa firmy, investori, akcionári, bossovia uspokojujú s krátkodobým mesačným alebo kvartálnym oceňovaním hodnoty finančného aj ľudského kapitálu. Sústreďujú sa na dosahovanie krátkodobých ziskov, ktoré sú z dlhodobého hľadiska bez dostatočných investičných stimulov neudržateľné. Chýba dlhodobý pohľad a tým aj investície a rast zamestnanosti, ktorý by podporil zdravú spotrebu. Ak si každý rok kupujete nový telefón alebo televízor a každý druhý rok nové auto a navyše na dlh, to nie je zdravá spotreba! Rast ekonomiky nemôže byť založený na takejto nezdravej spotrebe. Je to obyčajná bublina. Bublina spotreby a preferencií, ktorá umelo nafukuje a „prikrášľuje“ ekonomický rast.
Vlády, centrálne banky a štatistické úrady, aby uspokojili sentimenty finančných trhov a investorov, barlami zmanipulovaných a tendenčných štatistík ohľadom makroekonomických ukazovateľov ako je nezamestnanosť a inflácia, alebo monetárnymi nástrojmi ako sú úrokové sadzby, len umelo
napomáhajú predlžovaniu tohto chorobného stavu.
A tak sme svedkami pokračovania krízy hodnoty a jej oceňovania.
Čo iného však dokáže držať pri živote súčasný ekonomický model? Parafrázujúc Winstona Churchilla, mohli sme si vybrať medzi vytriezvením teraz a následným postupným oživením alebo ďalším klamaním a následným vytriezvením. Čo sme si vybrali? Klamanie a zavádzanie. Budeme mať vytriezvenie.
V čom teda spočíva hodnota krízy?
Neuprednostňujte cenu, ale hodnotu!
autor článku
Marek Sádovský
Vyštudoval Fakultu ekonomiky a manažmentu na SPU v Nitre. Osem rokov pôsobil na riadiacich pozíciách v maloobchode.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
