Ja mama

Tak a je to tu- tie, ktoré ste čítali niektoré moje príspevky v blogu, si možno spomeniete, že moja 14 ročná dcéra odišla 6.septembra do Zlatých Moraviec., Napísala mi odtiaľ prvý úplne nádherný list, ktorý som tu na naničmame aj zverejnila. Potom som bola jedenkrát za ňou na návšteve. /viackrát za mesiac sa nemože/. to som tam 4 hodiny počúvala ponosy, aké je to všetko tam hrozné, ako sa to nedá vydržať, ako sa ona z toho zblázni...Aby ste boli aspoň trochu v obraze, Majka má problémy so školou. Pravdepodobne tým, že má všetky poruchy učenia, krátkodobú pamáť, v škole nestíha, aj keď sa naučí na druhý deň v škole to už nevie, deti sa jej potom smejú, vykrikujú na ňu, že je blbá... nuž, rozhodla sa, že nebude chodiť do školy, vyriešila to po svojom.
Ja som to potom riešila Diagnostickým centrom, kde dokončila šiesty aj siedmy ročník. Takže jej ešte ostávajú dva. Dva roky povinnej školskej dochádzky. Tie teraz riešime Zlatými Moravcami. Odporúčalo mi to aj diagnostické centrum.
Milé mamy, ja som taká"citová" mama. Všetko si prežijem stereo-jedenkrát cez mozog, druhýkrát cez srdce. Aj keď mi múdri ľudia v DC radili, že teraz dať srdce bokom a riešiť len mozgom.. je to véééľmi ťažké. Keď to srdiečko tam vo vnútri každú chvíľu hlási: Haló, tu som, len tak ma Ty neodložíš.Ty ma hádam chceš ignorovať? No tak, to teda nie!! Hlási svoju prítomnosť najmá vtedy, keď by človek potreboval viac ten mozog. Samozrejme, že ide vždy o dobro mojej dcéry. Ako píše Evka vo výroku - treba niekedy dať zakúsiť trochu zimy a hladu, keď nám ide o blaho našich detí... A neviem vobec, prečo zakusujem tú zimu a hlad aj ja, hoci dieťa nie som ja, ale moja Majka,ide mi o jej blaho, o jej budúcnosť a všetko vlastne robím koli nej. Nuž aká je to obrovská tá naša materinská láska, keď "vystavujeme svoje deti zime a hladu", len aby sme im pomohli...
Začala som tým, že Tak a je to tu- Čo je tu? Zajtra je 28.október. Zajtra ide prvýkrát po takmer dvoch mesiacoch moja dcéra domov. A ja som akási divná...Veľmi, veľmi sa teším a zároveň, akoby som sa niečoho bála...Čo bude hovoriť,ako sa bude správať,ako ma bude citovo "vydierať" aby sa tam nemusela vrátiť, a ako bude odchádzať späť? Dievčatá, verte-neverte, ja sa fakt bojím. Viem ale, že musím byť prísna a zodpovedná, a ak aj bude plač a prosby, srdiečko budem tentokrát naozaj ignorovať a spoľahnem sa na mozog., Nakoniec tohto mojho rozjímania ďakujem evke m, že ma chápe a podporuje múdrym slovom..Dokonca aj moju Majku. A vás všetky prosím, držte nám palce. Aby tá Majkina návšteva doma po dvoch mesiacoch, bola pekná a príjemná pre nás obidve. juuuj, srdiečko moje ťuk,ťuk...