Opäť raz sa chválim cudzím perím

Dievčatá, nedá mi inak, poslala mi pred chvíľou dcéra textík, reku nech sa jej naň pozriem - pozrela som, srdiečko mi zaplesalo a fakt nemôžem inak, ako uverejniť ho aj tu, tak sa mi páči a tak som na ňu hrdá.
„Umenie je ja, veda je my,“ znie citát Clauda Bernarda na ktorý som narazila náhodou. Hovorí o neosobnosti vedy v porovnaní s umením. S ním sa však vynára aj iná idea – filozofia umenia vedy. Integrácia osobitosti jedinca, hľadajúceho svoje miesto, do okolitej spoločnosti. Spôsob, akým jedinec svojím osobitým prínosom, umením, dokáže byť prospešný pre širšiu verejnosť do ktorej sa sám snaží integrovať.
Dajú sa vedné disciplíny, konkrétne genetika, chápať ako istý druh umenia? Nástrojom hodnotenia umeleckých diel bola aj je estetika. V jej ponímaní je príroda chápaná ako najvyšší stupeň krásna, niečo dokonalé. Menej estetický je však pohľad na dieťa s Downovým syndrómom či rázštepom pery. Aj majster tesár sa utne – príroda nie je taká bezchybná. Genetika má potenciál v budúcnosti napravovať chyby prírody a vracať jej tak jej dokonalosť, inými slovami veda môže stáť pri zrode toho najhodnotnejšieho umenia.
Medzi vedeckou prácou genetika a umeleckými vyjadreniami umelca sú viaceré paralely. Obaja predsa tvoria svoje diela. Cielená mutagenéza, vypínanie či zapínanie génov, transpozície, hybridizácia, transdukcia... Škála nástrojov genetického pracovníka, ktorými vytvára nové, či obrusuje staré „diela“ je rovnako pestrá ako techniky takého výtvarníka.
Porovnateľná je aj úloha, ktorú pri niektorých markantných objavoch vo vede zohráva náhoda, rovnako ako v takom dadaizme. Alebo čas, ktorý obaja strávia nad svojimi dielami. A v neposlednom rade uznanie, ktoré sa dostane priekopníkom, či majstrom svojho oboru.
Prečo som si teda vybrala katedru genetiky? Lebo túžim byť súčasťou niečoho veľkého, zmysluplného. Dosiahnuť svetový mier, či nájsť liek na rakovinu... Iste, mohla by som pokračovať ďalej v tomto duchaplnom klišé. Pravda je však oveľa prostejšia.
Svetlo do mojej nerozhodnosti v procese výberu zamerania vniesol až môj francúzsky učiteľ biológie, keď vysmial môj nákres z pozorovania mikroskopom, lebo vraj pripomínal skôr vianočný stromček, ako to čo sme reálne pozorovali. Ten moment vo mne vyvolal spomienku na jeden z prvých pohľadov cez mikroskop, v ktorom sa mi vtedy zjavil rovnako fascinujúci obraz ako ten zachytený Quentinom Blakeom v knižkách Roalda Dahla. Pohľad, ktorý mi ukázal, že aj vedou sa dá tvoriť umenie a ja si koniec koncov nemusím vyberať.
Náhoda. Tá môže za to, že dnes hľadám miesto medzi vami.
(..a fakt, že mi rodičia ako malej sľúbili, že mi kúpia mikroskop, až vyštudujem biológiu!)

Autorka: K.B. (zo zrejmých dôvodov nedám celé meno, ale aspoň iniciály - vraj aby náhodou nemala problémy, keby tú prácu prehnala vyučujúca cez antiplagiátorský program, inak jej súhlas so zverejnením, samozrejme, mám)