Tak to som ja

Tak sa vám teda predstavujem. Volám sa Miška, mám čerstvých 21 a ročnú dcérku Nicol.
Najlepší spôsob ako o človeku povedať čo najviac, je povedať čo má najradšej.
Z kníh je mojou bibliou Malý princ, ktorého môžem čítať aj tisíc razy, vždy pri ňom plačem a vždy v ňom nájdem milióny právd
A filmy? Šindlerov zoznam, Kult hákového kríža a v neposlednom až prvom rade Život je krásny. Ani neviem, prečo ma najviac oslovujú práve tieto témy.
Včera som si zase raz pozrela Život je krásny, plakala som ešte hodinu po skončení filmu. Objímala som Nicol a hovorila jej, aký je tento svet občas škaredý a že nikdy nesmie človeka posudzovať podľa vzhľadu. Hovorila som jej, že kedysi dávno by sme skončili na jednom veľmi škaredom mieste preto, že máme hnedé oči. Ona sa smiala, utierala mi prštekom slzy a tvárila sa, že jej sa to vôbec netýka a pritom sa to týka nás všetkých.
Každý deň ľudí posudzujeme, hoci sa môžeme tváriť, že to nerobíme, robíme to, všetci. Je to prirodzené, ale kedy sa z ľudí stávajú zvery čo vraždia malé deti, starých ľudí, mužov, ženy, umelcov, vzdelancov...?
Toto posolstvo budem Nicol opakovať stále, vždy keď v škôlke poštípe tučnú kamarátku alebo keď povie "ale veď to je volaký cigán".
Vieš, Nicol, kedysi by si si za svoje nádherné hnedé oči a kučeravé hnedé vlasy prežila peklo na zemi. Vieš, Nicol, každý máme volačo- hnedé oči, tmavú pleť, sme trošku pevnejší, múdrejší alebo veselší. Sme rôzni a to je také nádherné! Nie sme modrooký, blonďavý vojaci. Ako sa to peklo na zemi skončilo?
TOLERANTNOSŤOU.
Preto, milá Nicol, vždy si spomeň, aké je krásne mať veľké hnedé oči a najmä- byť TOLERANTNÝ k rozdielom medzi ľuďmi...
A hoci sú tie filmy také strašne smutné, ich posolstvo je prenádherné.
Šírme ho ďalej