Dodržanie Smútku

Neviem, neriešim, keď zomrela mamka, prestala som nosiť čiernu.

čo sa sluší a patrí...neviem, je to prežitok podľa mňa..nosiť čiernu len kvôli tomu, že sa to patrí...už ani na dedinách to nie je až také horúce. Ja som nechodila v čiernom, aj keď som mala smútok (naozaj skutočný). Možno ma ohovárali...neviem Bolo mi to jedno

No ak sa dobre pamätam, tak to boli nejaké kritéria podľa ktorých sa smútilo, len neviem či to niečo pomôže.
Aj ked naozaj som si uvedomila, že v nejakej starej knihe som to niekedy čítala a myslím že smútok za starých rodičov bol 3 mesiace.
No z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy som smútok chcela nosiť a nevedela som a po tragédií má vôbec netrápilo čo budem nosiť a bola som naozaj celý rok v čiernom, ale nie len rok. Odrazu až po pár mesiacoch v v lete som ráno vstala a vedela že je čas obliecť niečo iné, moja dcéra stále nevie odložiť čierne veci a ja som pochopila že musím počkať kým sama nebude chcieť smútiť. Smútok v podobe čierneho nám zrejme nepomôže, ale zas? - ja som v ňom našla útočisko a chránilo ma, neviem to inak vysvetliť.
No aj tak som sa začala po tvojom blogu zaoberať myšlienkou prečo boli pridelené mesiace či týždne na smútok.

Ja som to mala prežité z dvoch rodín: svokre zomrela mama a držala smútok celý rok /chodila oblečená v čiernom/, to isté robila aj po smrti svojho otca. Ona bola jediná dcéra a jediná to takto z vlastnej vôle dodržiavala, synovia a ani švagriné v čiernom tak dlho nechodili.
Moja mamina po smrti otca chodila v čiernom pol roka... potom čiernu odložila.
Keď žila moja babka, bolo zvykom, že v rodine, kde niekto zomrel nesmelo hrať rádio, spievať, zabávať sa, mať svadbu a pod. pol roka - z toho by chytila každého riadna depka .
Celkovo sa mi zdá, že v dnešnej dobe je to na každom, ako svoj smútok prežíva /po smrti svojej babky som odmietala chodiť v čiernom aspoň pol roka aj keď som ju moc ľúbila. Keď sa mamina nato hnevala, moja odpoveď bola, že nosím smútok v srdci a v duši a nemusím ho pred ostatnými demonštratívne ukazovať./
Ale stále mám pocit, že hlavne na menších dedinách sa tieto zvyky stále berú prísnejšie, aj keď mne je srdečne jedno, čo si myslia ľudia - oni nežijú môj život, tak nech nesúdia.

u nás sa za rodicov drzí smútok rok,ja som ho aj po úmrtí otca dodrzala..nejak to slo samo,ani som sa nad tým nepozastavovala,ale vedela som ze sa to tak patrí..za svokra sme sa dohodli so svagrinami ze budeme chodit v ciernom tých 6 týzdnov,ten cas je tzv.najvacsí smútok,potom sa moze od ciernej polavit.za starých rodicov a vzdialenejsích príbuzných som smútok nedrzala..

ale ta "jedna" asi bola na plese so svojim muzom a to bol svagrov brat?! nad tym sa nepozastavujes? Tiez mi pride divne toto riesit z akehokolvek hladiska, nikto ti predsa nevidi do hlavy, do srdca, do duse co prezivas.

mohol to byť aj manžel sestry. Neviem, ako je to z kresťanského hľadiska, Klaudia, ale môžem ťa uistiť, že keby šlo o môjho bývalého švagra (ex mojej sestry), tak by som tancovala v bielom kľudne do rána aj deň po jeho skone. Proste mi nebol ničím a žiadne pravidlá by ma nezaujímali. Je to o tom, aké sú/boli vzťahy.

http://www.kredo.sk/bforum/topic.asp?TOPIC_ID=2234

Nosit čierne len preto, čo na to povedia ľudia je pekná blbosť.Dôležité je, aký ste mali vzťah.

Možno by to malo byť tak trocha aj o tom, čo by sa páčilo tomu zosnulému - ako niekto vyššie písal, že babka nechce, aby za ňu držali smútok.
Asi rok dozadu zomrel jeden mužov kamarát - tomu na pohrebe hrali samé "veselé" pesničky - hoci mal cirkevný pohreb, ani priamo nad hrobom nebolo "už ma obklopili úzkosti smrteľné záhrobia temného"

adus, myslíš, že tomu zosnulému na tom ozaj záleží? To sú všetko také rôzne barličky pre pozostalých. Jasné, je pekné rešpektovať vôľu toho človeka, ale ak by mi niekto pred smrťou nakázal 20 rokov v čiernom, myslím, že by som ho neposlúchla

tiež si myslím, že ide skôr o to aké boli vzájomné vzťahy medzi zosnulým a smútiacim, a tiež ako sa k tomu ten zosnulý staval. Keď zomrela babka, moja mama chodila v čiernom rok. Keď zomrela mama, ja som chodila v čiernom cca 8 mesiacov. Potom jednoducho prišiel ten pocit, že už je čas čiernu odložiť, a tak som to urobila. Bolo to aj preto, že som čakala svoje vytúžené druhé bábätko, a toto radostné očakávanie smútok tiež potieralo, a tehotenské veci čiernej farby... nuž to by som asi ani nezohnala, ale ani som zháňať nechcela. Nad tým čo povedia iný som sa nezamýšľala ani raz. Bolo mi to jedno. Išlo predsa o môj smútok, tak do toho iných nič nie je. A čo sa týka zábavy... Tancovačky by som určite vynechala (aj my sme zrušili účasť na svadbe mužovho bratranca, ktorá sa konala 2 mesiace po pohrebe mojej mamy - ale nie preto že sa to patrí, ale preto, že som vôbec nemala ani pomyslenie na veselicu), ale zas nejaká kultúra - napr. návšteva divadla, a tak... si myslím že je v pohode.

Zrejme by som to riešila podľa svojho vnútra a tiež podľa ročného obdobia. Asi je ťažké počas horúceho leta nosiť čierne, vždy si to myslím, keď sa s tým na ulici stretnem. Riešila by som to asi čierno-bielou, vyhýbala by som sa ružovej, červenej a takým veselým, krikľavým kombináciám.
Zažila som svadbu, kde mali smútok, svadba naplánovaná a rodina "smútiacich" sa rozdelila na dva tábory. Jedna časť sa radovala s radujúcimi a druhá držala smútok, netancovala, nespievala. Je to už viac rokov dozadu, no dodnes si myslím, že by bolo, neviem či slušnejšie alebo vhodnejšie sa ospravedlniť a zostať doma.

Nedá mi neopýtať sa, píše sa tu väčšinou o nás o ženách, ale čo manželia?

Zažila som extrém pre mňa práve teraz, čo sme mali tú udalosť a iný kraj - možno iný mrav, možno sa nevedel niekto vtrepať do kože, už neriešim.

Otázka na mieste by bola, kedy vlastne začať nosiť tú čiernu?

Pretože sa nám stalo, že celú noc sa bolo pri zomierajúcej, ráno odišla, nasledoval postup lekár, dvojhodinová pauza, "vypočúvanie" - záznam, pohrebná služba... a človek vyjde na pred bránu v tom, čo mal celú noc ako opatroval.

A z čista jasna sa dohrmí pani z HornejDolnej alebo DolnejHornej, členka obce, žiadna príbuzná ani spriaznená a začne sa vadiť, že AKO TO! že nie je (mamina) v čiernom! Ja tam byť, tak by schytala a nech ju aj rozdrapí. A tak miesto toho, aby sa človek dával psychicky doporiadku, tak behá po obchodoch a zháňa čierne veci, aby mal s ľuďmi pokoj, ešte aj čierne tepláky pre istotu. Ja neviem, aspoň nejaké 24hodinové moratórium, kým sa človek pozbiera a začne uvažovať, čo si oblečie... ach, jáj...

Klaudia, u chlapov sa čierna košeľa na pohreb považuje za krajne nevhodnú.
Pred dvoma rokmi, keď nám zomrel otec, zhodou okolností v nejakých novinách vyšla brožúrka na túto tému a to o tej košeli mi utkvelo v pamäti A ešte, že aj čierne rifle sú nevhodné .

Takže - tmavý oblek, biela košeľa a čierna viazanka.

Ak brožúrku nájdem, hodím viac infošiek