Vdaka za link Geo, zas mam co studovat....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vdaka za link Geo, zas mam co studovat....
Rado sa stalo, Mikve
zaujimave...
Teraz bezim do skolky pre deti, ale neda mi- co byva obsahom nasej komunikacie s priatelmi? Da sa vobec nehovorit o inych, o tom ako a kde sa dotykaju nasich zivotov? Ked o tom hovorime ako o svojej skusenosti, zazitku, je to o nich? Alebo je to vlastne o nas? Kazda nasa vypoved obsahuje nas, na druhom ma vzdy oslovi len to, co mam v sebe... Juj.. krasna tema a nadlho..Tesim sa na diskusiu.
Brona, podla mna velmi zalezi od emocii. Ja to vnimam tak. Stretne ma Janka a spyta sa ako sa ma Danka. Ja zhodnotim: danka pracuje, je vydata, ma dve deti, velky dom a vyzera ze je stastna a povedala mi, ze sa chystaju zalozit si firmu.
Toto je podla mna ok.
Ine je kebyze zacnem: To je taka klamarka a bordelarka a deti vecne spinave, vraj sa strasne s muzom vadia ale tvaria sa na ulici ako dve hrdlicky, neznasam takych ludi a vies co, chcu si zalozit firmu, no urcite im to krachne pri tom jej chlapovi, sak on je ozran a hra automaty.
Tak to ok nie je. Toto je vypoved aj o mne a mojich problemoch. O com hovorim, o jej bordeli alebo o mojom zivote...o jej muzovi co pije alebo o mojom co beha za zenami...nedoprajem jej zivnost lebo ja neviem co so zivotom a podobne....
Ja vzdy davam pozor na to ako a kto mi co vravi. Obycajne sa mi to premieta uplne inac ako su slova co vypusta z ust.
Dnes uz presne rozumiem vete, ktoru mi raz povedal Rado:
Pocujem nejake slova ktore vravis ale nerozumiem ti.
Neviem o com to hovoris.
Toto sa stava aj mne....a casto.
na druhom ma oslovi len to, co mam v sebe...hmm. Zaujimave...Nad tym porozmyslam.
K tomu "nehovorit o inych ani v dobrom" - myslim, ze je nemozne to aplikovat doslova. Pochopila som to skor ako vypoved o tom ako rozne mozu byt slova interpretovane. A ze je niekedy lepsie riadit sa starym vychodnym: kto vela rozprava, malo povie?
Alebo tiež: "Hovoriť striebro, mlčať zlato".
No, z môjho pohľadu to nie je to isté!
A to Jahodkine mi skôr vyhovuje - ja radšej budem keeeecať (hlavne dlho a veľa) - len aby som náhodou nemusela (krátko a vecne) povedať niečo, čo nechcem. Takže áno - mám na sebe odskúšané v praxi - naozaj častokrát ten čo veľa hovorí, málo povie.
No a ešte jedným príkladom na pravdivosť toho výroku by mohli byť napríklad z minulosti diskusné príspevky na rôznych straníckych fórach (výročné zjazdy strany, ale aj obyčajné stranícke schôdze na pracoviskách) a veru bohužiaľ občas aj kázne niektorých pánov farárov v kostole - mali sme jedného takého - striedal sa každú druhú nedeľu s mladým kaplánom - keď bol kaplán, kostol praskal vo švíkoch, lebo kázeň mala hlavu aj pätu a netrvala dlho, keď starý pán farár - tak tam pomaly okrem miništrantov nik neprišiel - iba tí, čo si chodili do kostola pospať a teda dlhočizné kázne im vyhovovali.
Adus, ale veď netvrdím, že výroky: "Kto veľa rozpráva, málo povie" a "Hovoriť striebro - mlčať zlato" sú o tom istom.
Skôr sú to dva spôsoby, ako sa zariadiť. A je na každom človeku, ktorý (a či vôbec) si z nich vyberie .
Niekto hovorí a hovorí a v skutočnosti nepovie nič - a niekto povie len občas pár slov.
Oba spôsoby majú svoje výhody i nevýhody .
som si aj myslela - ale tak len aby som si bola ozaj na čistom, tak som napísala
kebyže nenapíšem, môžem nafurt len špekulovať...
ja-hodka doplnujem- oslovi ma len to, co dokazem pocut alebo lepsie- pocujem len to, co ma oslovuje/ t.j.mam niekde vnutri daco k tomu. Myslim ze to je aj dovod "telefon" efektu- transformacie informacie prechodom cez rozne osoby...Ta cesta je zaujimava a vysledok je -na smiech-v hre. Vživote by tiez mohol a mal byt zdrojom zabavy, ale kedze je vysledkom zosobnenia info, tak potom mozme vysledok niektorí brat "osobne" a ak ho este prihráme do plena ako fakt tak vznikaju nedorozumenia...
Ano, je to dost mozne, co sa toho efektu tyka. Na margo toho, ze pocujem len co ma oslovuje alebo naopak, rozmyslam nad tym uz hodnu chvilu...A v podstate je to naozaj asi isty druh "naladenia", co nas pri vnimani okolia (teda aj hovoreneho slova)vedie.
v KURZE WALDORFSKýCH UčITELOV SME MALI TAKE CVICENIA/ Z FENOMENOLOGIE A NASLEDNE NATO S ANTROPOZOFICKOU LEKARKOU/-pardon zasa caps omyl- bolo to presne o naladeni/ a o tom, ako sami sebe skreslujeme vnimanie osob-ziakov-/ a ako sa naucit otvorenemu vnimaniu, bez toho, aby nam vlastne skusenosti a zazitky boli prekazkou pri podpore rozvoja tej ktorej detskej osobnosti- pisem nesusutredene, lebo Hanka so mnou neustale hovori-takze koncim
Jéééj, Broňa - až budeš mať čas a chuť, doplníš to, prosím? Vyzerá to veľmi zaujímavo
Broňa, tiež si myslím, že sa dosť dobre nedá uviesť pravidlo Nehovorte o druhých ani v dobrom v praxi k úplnému extrému- t.j. naozaj vôbec nehovoriť o druhých.
Ale je zjavne rozdiel v tom, či o niekom hovorím - alebo niekoho ohováram (ako pekne v príkladoch rozpísala Lyduška).
Myslím, že je dobré mať stále na pamäti aspoň to, že kým o druhých hovorím/píšem len to, čo by som pokojne povedala aj pred dotyčným (alebo dala dotyčnému prečítať) - tak je to OK.
Osobne to mám posunuté ešte ďalej - dokonca si ani nemyslím o nikom nič zlé. Aj keď s jednaním dotyčného nesúhlasím, a/alebo sa mi zdá podivné, a/alebo (z môjho pohľadu) nesprávne, a/alebo hlúpe - to je môj problém. Dotyčný má pre svoje jednanie svoje dôvody. A jediné, čo s tým môžem urobiť je to, že sa tie dôvody snažím pochopiť.
Aby som porozumela - často sa pýtam (aj tu na NM). Niekedy mi odpovedia, niekedy nie.
A z toho vyplýva ďalšia vec, ktorú mám zavedenú. Keď už sa mi na druhých zdá niečo podivné/nesprávne/hlúpe, hovorím o tom najprv s dotyčným. (Samozrejme, platí to len v prípade, že som s dotyčným v nejakom styku - či už osobnom, alebo aspoň písomnom).
Príklad: Danka s Lyduškinho príkladu má podivný zvyk - dajme tomu, že nosí ponožky rôznych farieb. Spýtam sa jej, prečo to robí. Buď mi odpovie, alebo nie.
A keď sa potom stretnem s Jankou a ona spustí: "Tá Danka je ale podivná/nesprávna/hlúpa, lebo nosí ponožky rôznych farieb...", tak len poviem: "Pýtala som sa jej na to a ona mi ne/povedala to a to..." A z mojej strany je téma o farbe ponožiek vyčerpaná.
Ak to Janka chce rozoberať ďalej, tak si ju síce vypočujem - ale beriem to už ako výpoveď o Janke, nie o Danke (znova ako o tom písala Lyduška).
V prípade, že som ešte s Dankou o ponožkách nehovorila (lebo je to napr. nová udalosť), tak Janke poviem len: "Neviem, prečo to Danka robí - spýtam sa jej."
S týmto mozem len suhlasit
Hovorit ci nehovorit? to je otazka...
... teda pre mna uz ani nie... od isteho casu nijako zasadne neriesim - tak nejak sa okolo mna utvoril priestor s ludmi, s ktorymi viem komunikovat "viacurovnovo" - akoby komunikacia prebiehala na inych kanaloch a slova, co hovorime, su len akysi "hudobny podmaz"... vtedy je to presne to, co mam na rozhovoroch najradsej a temy, o ktorych sa bavime, su akoby nepodstatne, dolezita je ta "energoinformacna vymena" ci ako by som to nazvala...
No a zda sa, ze ak tymto sposobom hovorime o niekom, ma to na neho tiez silny pozitivny dopad - aspon tak sa to mnohokrat potvrdilo v tom "mojom okruhu"...
Elin, krásne si to napísala
Tiež mám v živote XY-krát odskúšané, že čo z človeka vychádza, to sa mu aj (zväčša v hojnej miere) aj vracia.
A že ten, kto si v srdci/duši pestuje hnev, nenávisť, závisť, pocity ublíženosti a krivdy (a podobné negatívne emócie), škodí hlavne sám sebe...
... a plati to aj naopak. Mam milu predvcerajsiu skusenost - uz nie priamo ku komunikacii - ale aj tak sa mi paci...
Byvame na ubytovni so spolocnou kuchynou, umiestnenou pri vchode do budovy. Vracala som sa z mesta s nakupom a cez zaluzie som videla, ako spolubyvajuci ozlomkrky bezi od sporaka ku vchodovym dveram. Vravim si - to je mile, ze mi chce dvere otvorit... Tak tam stojim, usmievam sa, cakam... nic... tak teda skladam ruksak, ze si idem kluce vytiahnut, vtom sa dvere otvoria dokoran a spolubyvajuci, velmi prekvapeny, sa ma pyta, ze ako to, ze som mu to prekazila... Nechapavo sa pytam, ze co? ved mi prisiel dvere otvorit, ja som mu za to podakovala - co som prekazila? A vraj - on bezal ku dveram, aby drzal klucku, ze aby mi dvere chvilku otvorit nesli... no a kedze take cosi mi fakt ani vo sne nenapadlo, jednoducho som si pockala na to, co som ocakavala
Elin, kúúúzelná historka
Každému sa dostane to, čo z neho vychádza a presne aj naopak - nedostane sa mu, čo z neho nevychádza.
Ty nerobíš druhým žiadne zlomyseľné vtipy - a tak sa spolubývajúceho zlomyseľný vtip k tebe jednoducho "neprepracoval" .
Toto skutočne nemá chybu
Chvilka bez detí- neviem, či to spravne zhrniem, ale
Fenomenológia -velmi zaujímava a hlbokosiahajúca veda Goeteho- náuka o neživých bytostiach, rastlinách, zvieratách a ĺuďoch- presne v tejto postupnosti- ako kroky so zvysujucou sa náročnostou ponatia.
Zacali sme kreslením kvetov-1.krok- odtrhli sme konkrétnu rastlinu. Pozorovali. Nakreslili. Tak aby fotograficky vystihovala daný tvar v danom case. Cvicenie- pozriet. Zatvorit oci-predstavit si ju.Pozriet---atd. Hnacia sila- údiv- vzdy, ked nezainteresovane pozeram, sledujuc formu/tvar/ sa nanovo udivujem detailami a celkom, az kým sa s daným tvarom nezoznámim natolko, ze uz ma na nom nic neprekvapí-presne ho poznám.2. krok- poznavame rastlinku v casovej dimenzii- t.j. vsetky jej podoby od seemienka cez rastlinku, kvet, plod po navrat do korena. Spoznavame a kreslime vsetky jej podoby. Hnacia sila- ucta- cím viac pozname vsetky procesy, ktorymi presla, vnimame jej premeny a naplna nas to uctou...Az kym sa nedopracujeme k-3.krok harmonia- sme tak naladení na rastlinku, ze v akejkolvek jej casti/semienko, kusok listu...atd/ dokazeme vidiet a zladit sa so vsetkymi jej zivotnymi procesmi a podobami. Tu sa rusí časopriestor. Ženy, ten, čo nás to učil, vedel zo semiacka definovat celý život danej rastliny, vratane jej podob, ochorení, parazitov, schopností a daností, liečivých účinkov...atd Hnacioa sila- harmóniat.j. absolutne naladenie na nu4.krok Láska- ak som s niecim/niekým v harmónii nastupuje/PRIDáVA SA K úCTE A HARMÓNII- LáSKA- SPLYNUTIE S DANýM OBJEKTOM, JEHO POZNANIE NA VSETKýCH úROVNIACH VO VSETKýCH PODOBáCH T.J. úPPLNé STOTOZNENEIEúVYNECHANIE SEBA/ A pardon caps- splynutie s daným tvorom-poznanie s vynechaním seba, casopriestoru-proste láska.
Antropozofická lekárka toto dokázala s detmi.A to jej davalo moznost "liecit" ujmy na ich zdraví a vývoji získané nedostatkopm úcty a harmónie s ich bytostami, tým ze sli proti svojmu vlastnému naladeniu- boli dysharmonické voci sebe vplyvom okolia...
Tak nás učili pristupovat k detom- keby sme dokazali ako ucitelia mat úctu/poznat ich premeny v casopriestore/ nebodaj harmóniu či dokonca lásku, vedeli by sme im byt podporní v ich procesoch učenia sa/ktore sú zároven nasimi/
Ak sa pýtate, či s týmto vedome pracujem celý čas, čo robím s detmi- odpoved je nie, nedokazem to, Ja som sa dostala k hladine úcty a obcas vedomeho dosahovania harmónie . Ale vždy, ked mám "problémové" dieta, ci rodica, zabliká mi kontrolka, zastavím sa a zažívam údiv, údiv, údiv....a potom cielene úctu- a vztah sa zrazu zmení- z problémového sa stáva vdacne dieta...
V nasom skolskom systéme to nie je celkom mozné- osnovy urcuju smerovanie bez ohladu na dieta a jeho potreby- tak to aspon beriem ako obojstrannu cestu rozvoja osobností...Ale milujem waldorfskú skolu a zazila som ucitelov tohto typu skoly, ktorí vdaka tomuto poznaniu dokázali "zázraky" pretoze pri pohlade na dieta vedeli byt s ním v harmonii, poznali jeho podoby v casopriestore a boli silne podporní voci jeho vývoju a poznaniu.Tak.
Broňa, úžasné . Ďakujem
.
O nejakých linkoch, kde by som sa o tom dočítala viac, náhodou nevieš?
Bohuzial, neviem. Az sa vratim, skusim posnorit pomocou nejakych klucovych slov.
Ďakujem , skúsim posnoriť niečo aj ja... Keď nájdem, pridám sem
No, trochu som posnorila - našla som zatiaľ toto o fenomenológii:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Fenomenológia
http://www.ziak.estranky.cz/stranka/fenomenologia
http://www.ostium.sk/Html/Ostium/09_2/09_2_19_supplementum_piskacek.html
ach, pekne Bronka, dievčatá, pekne...akurát v stredu mala som krízu v učiteľovaní...dobre ste mi padli...
Nuž, možno je to od témy, ale nedá mi, aby som sa nespýtala. Mám takú zvláštnú vlastnosť, čo sa týka ľudí. Viem rozoznávať, viem vnímať, viem sa vcítiť, ale popritom sa prikloním k niekomu, na ktorého všetci útočia. Vtedy mi v mysli niečo prepne a ja si odrazu uvedomujem, že je to už davová psychoza a ten človek ostal sám. No a ja ked sa postavím na jeho stranu, vidím aj jeho chyby a presne tak to rieším, že poviem, áno viem, že je taká, ale každy sa môže zmeniť, alebo poviem, viem že je taká, ale tiež viem v čom je dobrá. Vždy som bola zato odsudzovaná. Ešte na základnej škole, všetky poznámky čo som kedy dostala, boli kvôli iným. Ja som sa postavila a povedala učiteľovi, že nemá pravdu a mojej spolužiačke ublížil. Viete čo je na tom divné, že som tu spolužiačku vôbec nemala rada. Nezmenila som sa v tomto ani po toľkých rokoch. Stále si myslim, že nikto by nemal ostať sám, proti toľkým útokom.
No a čo sa týka toho či hovoriť alebo nehovoriť. No som presvedčená, že ked sa niečo povie, začne sa to riešiť aj mimo nás a nakoniec to prejde aj do fyzickej roviny. Čo si pošleme to dostaneme. Ale neviem si predstaviť, že by sme o nikom nič nehovorili. No vlastne neviem si to predstaviť a to si vôbec o sebe nemyslim, že som klebetná, alebo že má rada mlátenie prazdnej slamy. No niekedy to inak nejde a presne tak, že ked nevieme niekomu povedať niečo s čím nebude súhlasiť, no napriek tomu mu to chceme povedať, tak sa väčšinou sami zamotame do takého prívalu slov, že neikedy je problém, vôbec sa v tom vyznať. A tak naozaj veľa slov a žiaden obsah, nepovedali sme nič. Viem mohli by sme sa nastaviť inač a jednoducho to povedať. No priznajme si, že väčšinou máme strach z reákcie a nemáme silu. Možno sa mýlim, ale verím, že či už urobime chybu a povieme o niekom niečo, ča nás aj potom mrzí, ma to svoje opodstatnenie. Hlavne ked si to uvedomime, to zn. že potom sa už tomu oblúkom vyhneme. Všetko su to skúšky.
Margori, to že sa zastaneš niekoho, do koho sa sa všetci "obúvajú", je pekná vlastnosť. A ešte krajšie je vedieť sa zastať aj toho, koho vidíš objektívne - t.j. nielen jeho klady, ale aj zápory. Koniec-koncov, nik z nás nie je iba čierny, alebo iba biely.
Ako pekne napísala Lyduška vo svojom blogu - slová majú veľkú moc. Tiež si myslím, že keď sa niečo povie, začnú sa diať veci najprv v inej rovine (nazvime ju trebárs duchovná) a nakoniec to prejde aj do fyzickej roviny.
Preto si myslím, že hovoriť treba - a nazývať pritom veci pravými menami, vravieť ľuďom to, čo si myslíme. Pokojne, slušne, priamo. Dá sa to naučiť - aj keď netvrdím, že je to ľahké učenie.
Ide však o to, s kým o probléme hovoríme. Či preberáme Dankine veci s Jankou, alebo s Dankou.
V prvom prípade (preberanie Dankiných vecí s Jankou) to môže ľahko skĺznuť do ohovárania. Ale môže to byť aj konštruktívny rozhovor - trebárs o tom, ako Danke pomôcť.
V druhom prípade (preberánie Dankiných vecí s Dankou) to môže zase ľahko skĺznuť do žabo-myšej vojny. Ale môže to byť aj konštruktívny rozhovor o riešení Dankiných problémov.
Proste - nie je hovorenie ako hovorenie
.
Pridám ešte jednu zaujímavú radu od Vlastimila Mareka o nehovorení o druhých - tentoraz z knihy Hlásím se o Nobelovu cenu.
Dámy, nemluvte o svých mužích s kamarádkami, ani v dobrém (naopak, zkuste se, ve vlastním zájmu, naučit jednat s nimi a myslet na ně jen v dobrém). Nikdy nevíte, co která z nich pak zmíní další kamarádce a co se překvapený a znejistěný muž o sobě dozví od cizích lidí.
Naopak, čím víc se ho, i před kamarádkami, budete zastávat a bránit ho, tím víc ho budete vy milovat, a on vycítí, že vám o něho jde.
Věřte, že muži berou to, co se o sobě dozví od jiných, jako vaši velkou zradu a přestanou se s vámi dělit o těch několik málo pocitu, které jsou ochotni vám sdělit.
A ešte jeden úryvok z tej istej knihy - pre zmenu o hovorení s druhými v dobrom :
...muž bere všechno, co řeknete, jako instrukci (zatímco vy, když mluvíte, odpočíváte, a nemyslíte to tak, jak to mužum vyzní), se vším emočním dopadem, který k tomu v mužském mozku patří. Když muži, který přinese velký meloun, rozkrojí ho, a ukáže se, že je krupičkový a rozplizlý, nebo když zrovna v tuhle chvíli nedokáže opravit kapající kohoutek, vynadáte do budižkničemů a nešiků - budižkničemu a nešiku v něm začnete vytvářet (vy na to za pár hodin zapomenete, ale on nikdy).
Cítí-li se žena zraněná a nemilovaná, zmlkne. Muž se domnívá, že potřebuje klid a čas pro sebe, a tak se sebere a odejde za kamarády do hospody nebo čistit karburátor.
Když tedy žena vytkne v hádce muži, že je k ničemu a ať táhne, k jejímu překvapení muž poslechne a odejde (z počátku do azylu hospody, později nadobro). Přitom ona si chtěla vlastně jen popovídat.
Dámy, muži (tak jako dobře vychovaná pejsci) vás na slovo poslouchají! Ne ve smyslu naslouchat, slyšet, ale ve smyslu být poslušný: vykonat, co si jeho paní žádá.
Když je neustále kritizujete, když je celé dny a měsíce či roky nepochválíte, máte pak, na čem jste se samy podílely: obavami (co zase vyvedl) staženého a následně nejistého kluka. Když svým pak mužům neuváženými instrukcemi dáváte nesplnitelné úkoly, oni neustále jakoby selhávají a nakonec se předem bojí čehokoli z vašich úst (protože to pro ně je vždy ponížení a trest zároveň – nebyli schopni splnit vaše zadání).
Naopak, kdybyste ve svých mužích (a synech) neustále "viděly" dokonalé ochránce rodinného krbu, chlapy, na které je spolehnutí, empatické a nádherné jiné tvory, oni by se jimi skutečné stali.
Muž má na okamžiky ponížení paměť jako pes nebo slon: nikdy na ně nezapomene. V databázi negativních emocí na hard disku jeho mozku je to nesmazatelně nahráno. Nelze defragmentovat, nelze resetovat. A vždy, když se pak octne v situaci, která se jen trochu podobá okamžiku, kdy ho otec jako kluka kdysi zbil páskem (třeba protože maminka žalovala, že si neuklidil hračky), pak v desetinách vteřiny budou jeho tělo a mysl zaplaveny adrenalinem a on se vnitřne stáhne v čekávání "výprasku".
Pokud si muž sám neřekne o radu, nikdy mu ji nedávejte – řekněte, že máte důvěru v jeho schopnosti.
Klukům a mužům jakýkoli trest nefunguje, jak si maminky, učitelky a manželky (které to přece myslí a dělají pro jejich dobro) představují. Kluka (ale i holčičku, ale ta si to přebere, má alternativní možnosti, protože její mozek je mezi hemisférami o 30% víc propojen) nelze vychovat k pořádku tresty. Výprask je selhání autority, a kluk se kromě ponížení a bezmoci spíše naučí, podvědomě, jen zmatek a výbuch emocí z mysli trestajícího.
Na kluky (a muže) platí jediné: chválit, chválit, chválit. A takto a jedině takto, ustalováním a posilováním toho, co jim jde, je možno (do sedmi let věku) vybudovat pevný a neochvějný emoční základ muže na celý další život.
Když žena muže, který se (jsa vycepován mužskou výchovou party k tomu, aby nikdy nebrečel, před holkami se neponižoval, a evolučně naučen věci zkoumat, a pak jít dál ve stylu Proč znovu?) "poníží" a přinese jí kytku, zadupe symbolicky do země tím, že ucedí poznámku ve stylu "Takový pometlo? Ty nevíš, že karafiáty nemám ráda?", docílí tím jen toho, že už jí nikdy v životě žádnou kytku nepřinese.
Řekne-li žena "Zeptáme se na cestu", muž slyší "Jsi neschopný, nedokážeš se zorientovat." Řekne-li "Kohoutek v kuchyni kape, zavoláme opraváře," muž slyší "Jsi k ničemu, musím zavolat jiného muže." Ze stejného důvodu muži neradi říkají "promiň". Mají pocit, že tím přiznávají svůj omyl a mýlit se znamená selhat.
Tak ještě jednou: dámy, muži opravdu berou vše, co řeknete, doslova (a vy byste možná měly, tak jako než dostanete řidičský průkaz, povinně a ve vlastním zájmu absolvovat nějakou chlapoškolu, abyste se naučily jak pravidla bezpečnosti jednání s muži, tak používat "brzdy" nebo umět vyjet ze "smyku").
Muži jsou, když to s nimi umíte, poslušní. Když jim ale neustálou kritikou a výčitkami a remcáním "nařídíte", aby byli k ničemu, budou k ničemu.
waw,Anka,to by mali rozdávať ako návod na použitie ku každému chlapovi
Teki, Vlastimil Marek má ako autor tak široký záber (píše o ženách, o mužoch, o meditáciach, o hudbe...), že pri čítaní jeho kníh nestačím žasnúť. A všetko to má hlavu a pätu, navyše je to napísané zaujímavo a vtipne.
Naozaj všetky jeho knihy doradu veľmi odporúčam (link na stiahnutie je vyššie)
priznam sa, ze som si celu diskusiu neprecitala, vyjadrim vsak svoj postreh. pre mna je hovorenie o druhych dost delikatna zalezitost. vidim to tak, ze kazdy clovek ma pravo na sukromie a pravo na vlastne rozhodnutia. nech robi v zivote cokolvek, zodpovednost ma za to len on sam. cize hodnotit niekoho za nieco alebo diskutovat, ako mohol nieco spravit, atd je absolutne bezpredmetne. k druhym sa staviam s uctou, nikdy neviem, ake je cele pozadie vsetkeho, co sa ich bytostne dotyka. a v tomto pripade pre mna plati zlate pravidlo: "Co nechces, aby robili tebe, nerob ty druhym."
Spomínala som tu niekoľkokrát knihy Vlastimila Mareka. Upozornila ma na ne Elin (Elin, ďakujem ešte raz
).
Prečítala som si všetky - je to naozaj veľmi podnetné a inšpiratívne čítanie.
Jeden zaujímavý úryvok z knihy Když už i dalajlama.
Indové totiž mají i jedno přísloví, které bych zvláště ve věku bulvarizace dnes prakticky veškerého tisku (a chatů a diskusních skupin a esemesek) zvláště doporučoval: "O jiných nemluv ani v dobrém!"
Pomohu si příkladem ze života. V osmdesátých letech jsem jezdíval s přítelem po různých folkových festivalech (a klubech), takže jsem se osobně znal se všemi našimi tehdy zakázanými či nepovolovanými zpěváky, autory a tehdejšími i budoucími osobnostmi. Kromě hraní jsem ovšem dále samizdatově vyráběl a vydával své občasníky (vázané, aby vydržely neustálé kolování, ve čtyřech kopiích, protože víc fotek jsem nestíhal zvětšit), ve kterých jsem necenzurovaně komentoval dění kolem sebe. Tehdy jsem fotil a zpovídal například Dášu Voňkovou-Andrtovou, ale také Oldu Janotu (mimochodem, nedávno se právě o něm objevil ve víkendové příloze jedněch novin velký článek a jednu z archivních fotek jsem tehdy fotil a Oldovi věnoval já. Potěšilo mne, že tak po těch dvaceti letech vím, že se mu líbila).
S tvůrčími lidmi typu Oldy Janoty je ale, z novinářského hlediska, často potíž. Jsou v přístupu k tématu, sobě, světu či své tvorbě tak poctiví, tak hlubinně hledající, že celkem logicky například na otázky typu "A jak jsi přišel na tento námět..., kdy vznikla tahle písnička..., proč právě tohle spojení...?" odpovídají stále znovu a znovu:"No, já nevím…"
Rozumějte, chápu to, dokonce oceňuji, ale pokud jsem v roli "novináře", přece jen bych se rád dověděl (právě tak jako čtenáři) něco víc.
V době porubských folkových festivalů jsme pravidelně nocovávali, tak jako ostatně celá řada dalších zpěváků, ale i moderátorů, v Dolní Lhotě u Holušů, v jejichž domku se pravidelně do noci povídalo a hodnotilo a poslouchalo. Jednou jsem jedné takové společnosti vyprávěl, jak je obtížné z Oldy Janoty vypáčit nějakou skutečně relevantní informaci o jeho tvorbě. Všichni jsme se zasmáli (a všichni také věděli, že v mém vyprávění není naprosto nic pomlouvačného a negativního) a hovor šel dál.
Asi po roce jsem se s Oldou potkal na ulici, chvíli jsme povídali, a on se pak zeptal: "Ty, poslyš, proč o mně vyprávíš, že jsem debil, kterej se neumí vymáčknout?"
Tehdy mi došlo, jak pravdivé, moudré a varující je ono zmínění indické rčení. Na místě všichni věděli, oč jde, ale jak tu "historku" vyprávěli její účastníci dál a druhým (taky jste určitě jako děti hráli na tichou poštu), smysl a původní kontext se vytratil a posunul jinam.
S Oldou jsme si to tehdy na místě vysvětlili a já od té doby mám jak příhodu ze života, tak vlastní zkušenost s platností staroindické moudrosti. A kde to jen jde, snažím se nemluvit o jiných, ani v dobrém. A když už o jiných musím mluvit či psát, snažím se vysvětlit kontext a okolnosti, aby pokud možno nemohlo dojít k posunu významů a ztrátě souvislostí.
Navíc přece již od dob svých buddhistických studií vím, že to nejlepší, co člověk pro sebe a svou duchovní Cestu může udělat, je "starat se o sebe". Není v tom pranic egoistického – to jen abych mohl pomoci jiným, musím nejprve a především pomoci sám sobě.
Souvisí to ovšem také s tím, že jak dnes ví i "věda", podvědomí člověka nikdy nelže a pamatuje si – každou vteřinu života, každou událost, každou informaci. To je ono "čisté" (či špatné) svědomí. Když zalžu, třeba úspěšně, mohu snad (a většinou jen krátkodobě) přelstít ty druhé, ale nikdy nepřelstím své (s)vědomí.
A někde dole, v databázi emocí, je pak na celý život uskladněn jakýsi energetický "protivír", který bude negativně ovlivňovat mé myšlení ve všech podobných a i nepřímo souvisejících situacích. Moudří odedávna ví, že snazší (a energeticky výhodnější) je nelhat, nekrást, nerouhat se atd. Nezanechávat stopy.
Například svými řečmi (či komentáři na internetových diskusích) o jiných. Ani v dobrém.
K úryvku dodám už len vlastnú prax - keď už z nejakého dôvodu o druhých hovorím/píšem (a je šum a fuk, o kom), nehovorím/nepíšem nič také, čo by dotyčný nemohol počuť/čítať.
Knihy Vlastimila Mareka sú voľne stiahnuteľné tu: http://www.baraka.cz/Marek/pdf.htm