Zijem...este ma nekleplo...po odmlke pisem opat...nic sa nezmenilo:((((( a ba trosku ano, konecne som si nasla cestu k mileho rodine,postazovala som si nanho...asi im to otvorilo oci....ale aj tak nevedia vsetko, na co aj....
Obcas uz zacinam saliet...mam pocit,ze uz to nezvladam,asi zacinam mat depresie...vydim na sebe,ze uz ma pomaly vsetko vyvadza z mieri a pre kazdu blbost vybuchnem, uz nezvladam ani deti,nieto este vsetko ostatne.... Aspon,ze to babo je v poriadku a sem tam mi da riadny stuchanec..no uz teraz sa bojim ako to zvladnem..tri deti...no neviem,neviem..ale ved dako bolo,dako bude...az sa narodi,nebude cas premyslat...zivot prinuti najst si sposob sa prebojovat... Len keby sa mily konecne spamatal.... Uz bol den,ze som ho zbalila..ale aj tak som si to rozmyslela...to srdce je akosi silnejsie ako rozum...ale aj rozum tam bol lebo bez neho by som to neutiahla aj ked ....
Placem,potrebujem pomoc...vyliat dusu...nic nieje tak ako ma bit...a ja sa pretvarujem ako je vsetko super...no verte ze dusa uz priam puka bolestou...aspon,ze vas mam a opat na chvilu mi bude lahsie na dusi
kasli na to, bude horsie, to su len hormony...uzivaj si co mas a neries co nemas...
Optimisticke,ze bude horsie :))))) ale mas pravdu
nestresuj, ak sa da. narodi sa ti maly nervacik a potom teprv budes v strese
. ak mas moznost, hladaj kazdu chvilku k relaxu. trebars len vylozene nohy na stole a v dome hlboke ticho. aspon na 5 minut. a hlavne si opakuj, ze v tvojom stave sa kazda drobnost zda dolezita a narocne riesitelna. ale riesenie sa vzdy nakoniec najde.
Ja to viem,uz davno som sa zmierila s tym,ze nemoze byt vsetko dokonale,ze sa neda vsetko stihnut,zabezpecit,zvladnut....viem,ze som len clovek...ale obcas dochadzaju cierne dni...ked nevychadza vsetko tak ako ma a samota mi kvape na mozog a bohuzial rodina a priatelia su daleko...a vsetko riesim len tak ako sama viem a dokazem :(