Od nového roka záväzok chodiť spávať s úsmevom:-)

Keď som otehotnela, cítila som sa ako najšťastnejší človek na svete... Mala som pocit, že od tej chvíle už nič nemôže byť nikdy zlé. Táto eufória mi vydržala asi týždeň a potom mi akosi z očí začali padať ružové okuliare. Môj partner pil a pil, napriek môjmu naliehaniu, aby tak nerobil. Odsťahovala som sa od neho k rodičom a ani raz ma neprišiel pozrieť, iba dvakrát sme sa videli, aj to vtedy, keď som poňho prišla do roboty autom. Nemal vodičák, nemal auto, nemal byt, nemal peniaze... Ja som mala všetko z toho, napriek tomu, že sme boli rovnako starí, spolu sme začínali študovať a od nikoho sme žiadne dary nedostali. A zrazu to bol problém.
Moje tehotenstvo bola jedna nočná mora, vydieranie, vyhrážanie, hrozenie, že mi dieťa zoberie. A potom zas jeho lepšie chvíľky a ospravedlňovania. A potom zas zlé a stále horšie.
Môj anjelik sa narodil a ja som z tých zblbnutých hormónov na chvíľu uverila tomu, že dieťa ho môže zmeniť a my môžeme byť rodina. Po prvých troch týždňoch prišli prvé hádky. Samozrejme, o peniaze. Asi som si to predstavovala veľmi ružovo, ak som chcela, že ak sa chce správať ako otec, tak to nie sú len práva, ale aj povinnosti...
Mám najkrajšieho drobčeka na svete. Žijeme si sami dvaja. Nepotrebujeme k životu žiadneho chlapa, lebo zatiaľ môjmu drobčekovi stačia moje objatia, šantenie, či prechádzky kočíkom...
A napriek tomu, že mám pocit, teda, nie je to len pocit, že prežívam úplne najkrajšie obdobie vo svojom živote, spávať chodím so strachom...
Na jednej strane asi s takým normálnym, aby bol drobček zdravý a aby som ho pred všetkým vedela uchrániť. Na druhej strane s takým ťažívým, že čo ak niekedy zaklope jeho kvázi otec... Ako to malému vysvetlím? A to sú jediné chvíle za deň, kedy mám pocit, že miesto v posteli vedľa mňa je voľné nielen pre nejakého nového otecka, ale aj pre niekoho, kto by objal mňa a povedal, že všetko bude dobré...