A môj dedo tu nebol?

V nedeľu sa začína čašnícky deň zvyčajne trochu neskôr.

Ako ojedinelé prípady chodia hneď po otvorení, ale takí tí klasickí štamgasti prídu až po zvonení zvonov. Kostolných.

Najprv príde pánko, čo si dá 2 deci pinotu. Alebo len lungo s mliekom a že počká na kamarátov.

K nemu sa po chvíli pridajú 3 lungá (jedno bezkofeinové) a 3 malé koláčiky. A potom to otočia na 4x koňak.

O chvíľu vcupkajú dnu 3 dámy a zazneje "ahojte chlapci".

Chlapci odzdravkajú a pokračujú v debate o politike, ekonomike, hospodárstve - proste všetkom možnom.

Dámy si sadnú k vedľajšiemu stolu. Sem tam sa medzi sebou popresádzajú podľa toho, kto prvý uteká nedeľnú polievku zo sporáka odstaviť. Také milé to je - voláme ich naši "kostelníci".

Včera došli neskôr len 2 dámy. Jedno karamelové latté, jednu pavlovku, jednu citrónovú kocku a lungo - zlatíčko - bez mliečka.

" A môj dedo tu ešte nebol?" Porozhliadne sa okolo.

" Páni dneska ešte neprišli. A čože vy každý sám chodíte? To inde sedíte, či vy sa ešte dlhšie modlíte?"

" Ale nieee. Ja som luteránka a on je katolík. On ide k sestričkám a končí o pol hodinu skôr a my v evanjelickom kostole až o 10tej končíme."

A záhada od leta bola vyriešená. Ja som si totiž od leta maľovala predstavu, že ako v tých starých filmoch to je. Že "chlapci" hore na choruse stoja a dievčence pred oltárom, aby ich všetci videli a mohli sa kochať. Čo tam na to, že im je 80. Dobré zvyky a tradície sa majú dodržiavať.