Ten čas tak letí, že sa aj ja musím pomaly a isto zmieriť s tým, že mám doma mini žieňa... moja "malá má síce len 10 rokov, ale to ako som sa správala ja v jej veku je hodne vzdialené tomu, ako uvažuje ona.
No nič s tým nenarobím, a aj manžel musel zložiť zbrane a na MDŽ jej aspoň symbolicky darovať jednu ružu, aby sa neodúvala pol dňa zato, že v nej ešte ženu nevidí
. A to prefíkane chce osláviť aj MDD, lebo prakticky ešte dieťa je 
.
Nuž, ale debaty o tom, "kto do koho v škole je", kto čo komu povedal, ako sa niektorí chalani chovajú viac galantne a iní ako neandertálci, ako baby proti sebe intrigujú /jedna povedala druhej to a ona povedala tamto a potom sa nebavia a bavia sa iné spolu a moje žieňa je z toho nešťastné, pretože chce s každou dobre vychádzať a to sa nedarí/, o tom ako jej pomaly začnú rásť prsia /a keď bude po mne
, tak veru čoskoro budú/, sú rozhodne zaujímavé, toto som s chlapcami neriešila, žiaľ... Pozorujem ako si chystá garderóbu sama a ak ja niečo vyberiem, spoľahlivo prekrúti očami
, ako si prvá všimne, že už znovu používam rúž /a to je fakt len o odtieň tmavší ako moje pery/, ako si skúša moje laky na nechty a topánky na podpätku a pýtam sa, kde to moje malé dievčatko je?
Nie, nebudem jej brániť, aby objavoval náš svet, len niekedy nechtiac preberám váhu tých prehier a smútku na seba. Donedávna to bola moja malá princeznička, ktorá sa bála aj na preliezke byť sama, aby nebodaj nespadla a neublížila si a teraz? Teraz skúša kam môže zájsť a končí s úrazmi /za posledný týždeň sme už boli na chirurgii s mierne vyvrtnutým členkom, má rozbité koleno - včerajší úraz a dnes pre zmenu po polhodinovej hre s kamoškami modrina na ramene po páde.../ ale už neplače, mávne rukou a prenesie sa cez to ako každá žena sa vie preniesť cez bolesť.
A potom príde aj taký deň, keď si to šiniem rýchlo do obchodu /lebo rodičko sa akosi netiahlo a ja mám kopec práce doma a ešte som od rána nejedla a to je už pol štvrtej/ a pristaví ma postarší pán /poznáme sa z videnia, ešte keď som robila vedúcu v obchode/ a napriamo povie: "Pozerám, že aká kočka to ide." No nepoteší to? V USA by to síce už považovali za sexuálne harašenie, no pre mňa to bol kompliment, za ktorý som poďakovala. Upozornil ma, že za lichôtku sa neďakuje /to fakt 
, netušila som/ a ja už v letím /teda len toľko koľko mi to topánky v opätkoch dovolia/ dnu do obchodu. Schmatnem pár vecí a tu zas lichotník sa nakloní a povie: "Viete, vy ste nielen mladá, krásna a dobre stavaná /ako vravím, ak bude moja dcéra po mne, tak prsia budú/, ale najkrajšie je, že sa aj usmievate." A to som si neuvedomila... teda uvedomujem si, že ak sa s niekým rozprávam, tak sa už aj podvedome usmievam, ale že je to také zriedkavé u žien? A pritom ako si to všimnú...
Nuž aj také občas poteší... Aj keď viem, že teda nevstávam z postele ako holywoodska star s dokonalým make-upom a nastajlovaným három a stojí ma to nejaký čas a úsilie, aby som bola spokojná so svojím výzorom, ale ak ma okrem manžela /a ten to robieva dosť pravidelne/ poteší komplimentom niekto iný, tak to stojí zato.
A takýto svet moje žieňa možno raz objaví...
To potešilo... 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je úžasné sledovať tieto deti jak sa začínajú meniť na dospelých. Už dlhšie hovorím, že zrovna tých 10 rokov je tá hranica, kedy sa to lomí. Kedy sa postupne z malých detí začnú ukazovať dospelé osobnosti. Jasne, mnoho z toho je v nich už dávno. Ale v tomto veku to začína prerážať. Už to nebudú tí, čo iba počúvajú, čo povie mama, lebo je naj. Ale už tam do toho príde aj ich vlastná osobnosť. A to je fajn.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veď toto... mne sa to zdá ešte priskoro, ale z nej sa už klbe tá osobnosť a ja s ňou bojovať nechcem. Už som sa pri mladšom synovi poučila, na začiatku puberty to bolo vrieskanie z mojej a vrieskanie z jeho strany za najmenšiu blbosť. Prešlo to do nekomunikácie a ignorovania a postupne sme si našli cestu, ktorá vyhovuje obom. Tri deti a každé iná osobnosť, to je skúška pre mamu. A jediné dievčatko, ktoré povahovo pomaly a isto kopíruje mňa /podala sa na mňa/, to je odmena... aspoň si to zatiaľ myslím. No uvidíme ako to pôjde ďalej...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Krásne si užívate byť ženou obe ... 
Joj áno, naše dievčatá, mám domá dvanástku ...., na ich škole sú tie posuny trošku miernejšie, ale mení sa to ... a zas som chvíľu viac trápna ako inokedy ... ešte že mám veľkých
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
zatiaľ užívame, aj keď občas trošku rožky vystrčí... trápnou budem čoskoro aj ja, pretože názor kamošky je dôležitejší ako môj. Nuž, ale aj ja som mala podobný postoj k mamine a zvládla to, tak snáď /napriek dobe, ktorá sa zmenila/, to ustojíme obe.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
my sme dospeli do celkom zábavného štádia - syn sa aj s kamošmi dohodne, že niečo chcú, niekam ísť napríklad. A vyšlú toho nášho za mnou, aby som to ja vysvetlila aj ich rodičom, že prečo môžu :) Akože ja súhlasim automaticky :D
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďalšia krásna hviezda po mame
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To bolo krásne čítanie. Ďakujem.
A vyčarila si úsmev aj mne. Veru, málo ľudí sa usmieva, či daruje úsmev.