Na hodine slovenčiny

Nezvládam túto dobu. Nedarí sa mi udržať si odstup od diania na Ukrajine. Stále hľadám možnosti, ako byť aspoň trochu nápomocnou. keď už neviem nijak pohnúť so zastavením toho šialenstva ... Vtedy aspoň na malú chvíľu zo mňa opadá pocit bezmocnosti.

V tom, ako byť užitočná, som veľmi akčná aj tvorivá. Občas skôr konám, ako rozmýšľam a nie raz ostanem len pri predstavách. Po hranici, železničnej stanici, pomoci v jednej ubytovni, všetko po troche,  som chcela riešiť adopciu ukrajinských rodín a hneď by som rozbehla vyšívanie ich nádherných košiel ..... , hlavne rýchlo a zaraz. Prečo by som aj pri tomto, mala fungovať inak, ako "systémom hurá ", ktorý je pre mňa typický.  Ale Adoptuj si Ukrajinskú rodinu už funguje, zrejme nezávislé odo mňa aj keď som im o tej možností písala No dobre, asi na tom nemám zásluhy, ale aspoň viem, že sme mysleli rovnako. Moja predstava bola trochu viac osobnejšia.

Popritom som objavila FB skupinu na pomoc  s učením sa slovenčiny  pre Ukrajincov v Košiciach. Prvé konverzačné stretnutie som ešte nestihla, ale na druhom som už bola. 

V štvrtkový neskorý večer som našla, dokonca na prvý pokus, pastoračné centrum,  aj správnu miestnosť ... Posadila som sa  za stôl k slovenskej vlajočke a chvíľu listovala obrázkovým materiálom na stole. Keď to už vyzeralo, že sa asi presuniem inde, k niekomu inému ..., prišla ona, vlastne Inna, ako som sa po chvíli dozvedela.

Bola to láska na prvý pohľad.  Stretla som spriaznenú dušu. Celú hodinu a pol sme preberali naše rodiny, prácu ..., rozumeli sme si, akoby sme sa roky poznali. Inna je z Charkova, kde rozpráva či rozprávalo 95 % obyvateľstva rusky. A ruštine rozumiem, niežeby ukrajinčine nie ...., ale asi je mi bližšia. Zo stretnutia som odchádzala tak dobitá energiou ... verím, že aj Inna ... Ja viem, trvalo to do chvíle, kým sme si obe nesadli k správam z bojov z Ukrajiny. Ako mi Inna píše, to plače a plače ...

V kontakte sme aj mimo hodín, párkrát sme sa stretli aj v reále, pomáham jej s maličkosťami, ako sa dá. Viete si predstaviť, tu krásu, keď náruč na objatie otvára už ona.  Predsa len som si nakoniec adoptovala svoju "Natašu", ako o mojich predstavách raz písala kámoška.

Na druhej konverzačnej hodine slovenčiny, Inna prišla neskôr,  posadili ju k inému stolu. Ku mne si prisadli  Marína a Júlia. Listovali sme predveľkonočným letákom a časopisom o bývaní. A rozprávali sa, čo sa ako povie po slovensky, ukrajinsky. Dozvedela som sa, že u nich je veľkonočná páska iná, ako ta naša. Pečú vysoký koláč s menším priemerom a bohato ho zdobia. Teda Júlia nepečie, iba Marína. Smiali sa nad, slovíčkom debilníček, ja som ich zas naučila - somarinky. Krásne im znel výraz "vodovodný kohútik" 

Obe devy si intenzívne hľadajú prácu, učia sa po slovensky. Dávali mi na kontrolu životopis v slovenčine. A tak viem, že Marína skončí asi pri umývaní riadu, a to má vysokoškolské vzdelanie. Júlia mohla tiež, ale to by prišla o čas na synov, ktorý sú doobeda v škole a poobede by do noci ona pracovala. 

Tretia hodina, bola veľmi zaujímavá. Za spoludebatujúce som mala teraz Júliu a Innu. Zistila som, že Júlia, malé drobné žieňa ,  ktoré som poznala z minulej hodiny, vie po slovensky už celkom dobre. Vraj , čo to odpočula od slovenských mníšok v kláštore na Ukrajine. Inna je asi s jazykmi podobne zaseknutá ako ja, aj rozumie, ale rozprávanie je zložité.

Bolo celkom výzvou vymyslieť debatu, témy, aby z toho mali niečo obe. Tentokrát sme podľa obrázkov rozoberali základné slovesá a všetko okolo toho. Celkom sme sa orehlili, na tom, ktorá viac (ne) vidí na tých "pidi" obrázkoch jednotlivé detaily... Julia rozprávala, ako chceli počas sviatkov pasky po 5 eur predávať, ale skôr ich zjedli, akoby sa k tomu dostali. Opäť sme sa naťahovali pri obrázku žiarkovky, pre nich je to lampa.  Myslím, že sme si to všetky užili, aj keď Inna už bola evidentne unavená. Cez deň vypomáha ako dobrovoľníčka vo výdajnom mieste pre Ukrajincov a po sviatkoch, tam bola šialená rada celý deň.  

Ešte som si dala prechádzku večernými Košicami a odprevadila Innu "domov". Zistila som, že je fajn, len tak byť a užívať si daný okamih. Ľudia mi prospievajú, snáď máličko aj ja im a koľko pohybu mám.  Už sa teším na ďalšiu párty o týždeň.

Nie ozaj sa tu nepotrebujem, nechcem chváliť, aká som úžasná a ako veľmi pomáham. Ani nie, som v tom zmätená, ako vo všetkom, čo robím. V podstate pomáham sama sebe.