Každý sme nejaký – a preto v rôznych situáciách reagujeme rôzne – ale zväčša niektorý z tých spôsobov je prevažujúci a ten sa potom akosi automaticky časom začne považovať za normu a všetko čo z nej vybočuje je prinajmenšom podozrivé, ak už nie priamo odsúdeniahodné.
Vzťah medzi matkou a vlastným dieťaťom je asi tým najunikátnejším vzťahom zo všetkých. Matka dlhých 9 mesiacov nosí svoje dieťa „pod srdcom“, cíti (a dnes už dokonca aj vidí) ho rásť, poznáva ho prv než ho môže držať na rukách, každé kopnutie, každý pohyb si zapisuje do pamäte – proste je to niečo jedinečné a kto to sám neprežil, ani najfarbistejší opis mu nepomôže naplno to precítiť.
Kto to sám neprežije – to sú zväčša otcovia – a aj keď môžu občas pocítiť cez stenu tehotenského bruška matky svojho dieťaťa tie pohyby a kopančeky, nedá sa to porovnať s pocitmi, ktoré prežíva matka. Otec nemusí na svojom vlastnom tele prežívať všetky tie zmeny, ktoré tehotenstvo a materstvo so sebou nesie – či už fyzické, alebo duševné. Hoci určite aj jeho „otcovstvo“ zmení – je to kvalitatívne úplne odlišná zmena, ako tá, ktorou prejde matka.
To čo máme zakódované v svojich génoch určuje aj spôsob, akým vnímame svoje deti – pre nás matky sú vyjadrením, zhmotnením našej lásky k partnerovi, pre otcov – dôkaz ich mužnosti, potencie, schopnosti udržať rodovú líniu. Otcovi stačí, že dieťa existuje, nepotrebuje tak ako matka rátať všetky jeho pršteky, každých päť minút stíchnuť a načúvať, či dýcha. Na to je tu predsa matka – lebo je to telo z jej tela (aj keď splodené aj otcovým pričinením), je to kúsok jej samotnej, ktorý sa od nej oddelil, aby žil svoj samostatný život.
Viem, že je veľmi veľa mužov, ktorí snáď až na dojčenie dokážu plnohodnotne zastúpiť matku, ale nemusí to ešte znamenať, že je to ten jediný správny postoj a že by sme automaticky mali odsudzovať tých, ktorí takýto prístup k svojmu potomstvu nemajú. Neznamená to ešte automaticky, že o dieťa nestoja, často je to strach, obavy, že nevedia čo s tým malým uzlíčkom – hlavne v čase, keď uzlíček ešte nedokáže presne špecifikovať zdroj svojej nespokojnosti. Ďalším dôvodom, prečo sa do starostlivosti o potomstvo nehrnú je – veď je tu niekto, kto to vie oveľa lepšie ako on, tak načo by fušoval „majstrovi“ do remesla.
Videla som mnoho prípadov, keď intenzita „rodičovstva“ u otcov rástla úmerne s vekom a schopnosťami dieťaťa – keď môže otec začať syna učiť kopať do lopty, dcéru bicyklovať či plávať – vtedy sa potomkovia stávajú zaujímavými, lebo tam zase môže hrdý otecko dokázať, čo sa v ňom skrýva .....
Ani všetko to, čo som tu napísala, neplatí všeobecne a v každom prípade – chcela som tým len poukázať na fakt, že chlap v žiadnom prípade nemôže prežívať rodičovstvo rovnako ako žena – to by sme mali mať na zreteli, keď nás opäť raz zarazí či nedajbože vytočí jeho (pre nás matky nepochopiteľná) „forma rodičovstva“.
áááááách...babulky moje múdre....prečo som Vás tu nemala už dávno..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Petusa
nieco si asi clovek predsa len musi odzit sam aby dokazal pochopit 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
adus presne tak
pekny a pravdivy clanok
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Otcovia sú niečo zvláštne....svojho som nepoznala, lebo umrel, keď som bola ešte veľmi maličká..
No ja, teda moje deti, majú šťastie na otcov.
Ivanka, keď bola malá, mala najlepšieho ocka na svete, čítal jej rozprávky, hrával sa s ňou, vždy ju so záujmom počúval...dokonca ju aj kúpaval, odkedy som si v práci temer odfaklila prst a nemohla som ju kúpať ja..nechal ju takú mokrú šlapať po stene, natrenej na modro, zanechávala tam stopy...a ja akože straaašne nazúrená, pripravená im vynadať....vymysleli si, že to neurobili oni ale JEŽKO Z BRATISLAVY...dodnes na to Iva spomína a vidím jej v očiach slzy...lebo dnes už ocko nejaví záujem..a ak nejaký prejaví, šuchne jej pár euráčov a dovi...nuž..chúďa dieťa platí za to, že sa jej rodičia nezniesli...
Matej má tiež fantastického otca, prebaľuje, oblieka, stará sa...no nechodí s ním von a ani ho neumýva..a zo začiatku to vyzeralo beznádejne...manžel nechcel bábo ani do náručia..len sedel na posteli a každé 3 minúty ma volal, že či to tak má ten malý mať oči..nohy..vlasy..či sa neudusí...pripomínal mi strážneho psa...potom sa to nejako prelomilo, teraz je to ozaj otec...uvidíme do akého veku...vedú spolu strašné dialógy...pomáhajú si pri domácich prácach...kujú pikle poza môj chrbát a potom sa tvária, že oni nič...
Áno, pre mňa predstavuje otcovstvo toto. Až bude mať Matej viac rokov a iné potreby, uvidím, či mu bude ocko stačiť, stíhať a ak nie, tak mu troochen pomôžem. Dúfam..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Môj manžel je ten naj otec. Priala by som takého každému dieťaťu. S našim drobčekom sa rozprával, aj ked ešte tehu testy vychádzali negatívne. Od začiatku tvrdil, že to je syn, ja že mám žalúdočné problémy 
. Drobec má len 2,5 roka, ale sú zohratá dvojka. Chodia spolu aj do práce a úradujú. Bez problémov ho dokáže okúpať, zabaviť aj ostatné. Dokonca ešte aj chute majú rovnaké. Mám pocit, že môj manžel má otcovstvo asi v génoch alebo ako to mám vyjadriť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
adus, pekne a mudro napisane, ako vzdy v zivote, co je pre jedneho normalne a prirodzene, je pre ineho neunosne a preto neexistuje ziadny navod, ako spravne zit
a aby som nepisala len teoreticky: ten moj tatino, teda tatino mojich deti sa vie obracat okolo deti ako hociktora matka, nakrmi, prebali, polaska, skontroluje v noci, aj na pohotovosti sa natlaci do ordinacie 
spolu s nami, a to vsetko bez paniky v ociach najprv mi tym sposobil sok, kedze som nebola na taky "vzorec" otca z domu zvyknuta, ale teraz som neuveritelne rada a som hrda, ked ich vidim spolu, moju sprisahanecku trojku v podobe -otec, dcera a syn; ale nechavam im priestor, aby ich vztah mohol rast a dozrievat 
bigmama 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Adus,krásny článok ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
moj tato ma ako malu dlhe tyzdne, mozno mesiace nebral na ruky. nejak sa len okolo mna ponevieral s ruskom na puse. mama mu to raz vykricala /ked už som bola velká/, preco svoje vlastné dieťa nechcel brať na ruky. a on jej odpovedal, že sa bál aby mi niečo neurobil a rúšku mal, aby ma nenakazil bacilmi. odvtedy som jeho "nezájem" mna maličkej brala inak. odkedy si ho ale pamatam, tak s nim bola sranda, švanda preúžasná, zažila som s ním veci, ktoré dieťa s mamkou ťažko zažije a to sa mi páčilo aj ked ma neprebaloval, nekupal, nekrmil a nemeral teplotu ked som bola chorá, vždy mi bol nablízku, často bližšie ako mamka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja som tiež bola so svojím tatkom taká "protimamkovská" koalícia - on dokázal rieišť veci s nadhľadom a bez stresov, takže ak bol nejaký "prúser", tak som to najprv poriešila s ním, vypracovali sme stratégiu, ako na mamku a až potom sme aj ju "zasvätili"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tak u nas mamka bola a je GENERAL, ine riesenie ako svoje neprijima ale s tatom sa riesilo v klude, ziadny zhon, stres, krik 
taková tá pohoda aj ked horelo 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
adus,
krasne, ludske..., pravdive...
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Adus, vsak sa nemylim, ked mam pocit, ze toto nie je iba o rodicovstve otcov? Ako vzdy, mile a take nejake nadcasove, nadtematicke...Proste nadhlad..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A ja suhlasim. Ked sa bratovi narodil syncek /uz ma 47/, tak bol rad, ale maleho na ruky ani za svet. Rad sa na neho dival z dostatocnej vzdialenosti, aby mu nedajboze neublizil. Dnes ma krpec 14 mesiacov, a uz aj prebaluje, kupe, nosi
.
Nas tatino tiez kupe, nosi, uspava - dokonca lepsie ako ja
, krmi oblieka, prebaluje.... A predsa nie je Matejkov vlastny otec. Vsetko sa da, aj zabrany sa daju premoct. Na to je len jeden recept - laska.
