Ženy v prvej línii

Kami, ja som dnes excelovala čo sa vrieskania týka, tak ma, prosím ťa pekne, privítaj v klube minimálne "polohysteriek", no svoje má na svedomí aj PMS. Mám ho len raz za čas takýto, ale stojí za to. A ešte si k tomu na ospravedlnenie pripájam 3 týždne nevyspatosti, lebo synátor je čím väčší, tým horší spáč... No napriek tomu sa cítim mizerne. Nejde mi to ospravedlniť týmito dôvodmi, dôvod som ja sama osebe.
Teda - aspoň dnes...

Začína vo mne kvasiť akýsi pesimizmus a napriek tomu, že dnes sa ma manžel "zastal" v prístupe k malému (fakt bol otrasný - žeby nejaká záhadná forma PMS aj u dieťaťa?), cítim, že je to tou dusnou atmosférou "doma", lepšie povedané: v dome, kde bývam. Či: musím bývať? No obávam sa, že vyrukujem s nejakým - pre môjho muža "vymysleným" dôvodom na hádku a nem dopadneme dobre. Bude ubližovanie, budú údery pod pás...

Myslím, že by som tej tvojej psychologičke tiež dnes vedela rozprávať...

Ja sa musim priznat, ze neznasam, ked placem. Som osoba, ktora potrebuje mat svoje emocie pod kontrolou a ked placem, neznasam to na sebe. Vtedy zaliezam do mysacej diery, vyrevem sa - poriadne, a vyleziem, az ked to prejde. Neznasam, ked sa s muzom hadame a mne tecu slzy po licach a ja ich neviem zastavit a kontrolovat. Vtedy mu hovorim, aby si ich nevsimal, je to len voda a ta nema s nasou hadkou nic spolocne. Preco aj muzi nemozu plakat, aby aj ta hadka bola rovnocenna? Pripadam si vtedy strasne .... ja neviem ako to nazvat ... podvedena, ze on moze byt tak silny a ja nie.
Ale co sa tyka toho vrieskania - aj ja sa prichytim, ze celu dedinu cez nase mury informujem o neporiadku v detskej izbe. Ale odkedy mame najmensiu ratolest, dari sa mi (klop,klop,klop) obmedzovat hlasite prejavy mojho hnevu, pretoze sa, chudacik, raz dost zlakol. Odvtedy sa snazim kontrolovat a celkom to ide. Asi je len treba najst ten spravny dovod. A zistila som, ze na decka ovela viac zabera taky ten tichy, vyhrazny ton s ladovym pohladom rovno do oci ako zbytocne premarnene decibely.

Pekny den:-}

Neviem , co je vo vzduchu, ale ja mam vzdy na jesen upratovaciu naladu vo svojej hlave a dusi, tak sa necudujem svojim melancholiam a nieco podobne ma prepadlo aj tento weekend.
Kedze neviem co je PMS - mne byva len zle pri menzese, ale beriem, ze to patri k tomu, tak skor hladam pricinu niekde inde.
Ked boli deti male, tak som rozmyslala, ako dosiafňhnut svoj ciel-napr., ked plakali a robili mi vsetko naprotiven, tak som zacala pouzivat sokovu terapiu....nie bitku, ani nic podobne, ale psravila som, co necakali...ked revali, nenadavala som im, aby prestali, ale som ich vehementne chvalila a chvalila.....a cuduj sa svete, oni prestali...lebo necakali takuto moju reakciu...
A teraz ak ide o mna a moje spravanie....nie vzdy sa mi to dari, ale obcas naozaj dokazem ...ak sa mi nieco nepaci...sokovat svojich 3 chlapov tym, ze miesto kricania...ostanem uplne ticho.... .....a to potom najskor len zaregistruju....ale ak to trva, napr 1/2 hodiny alebo hodinu....uz tusia, ze nieco prepiskli a to mate potom vidiet , ako pracuju ich zavity......
Muzi neradi vidia , ak placeme, ale dokazu to akceptovat-aspon ten moj, ale to je vacsinou vtedy, ak vypenim a mame hodinku pravdy
Tot moja troska do mlyna, ako zvladat sama seba...inak mne pomaha ak prechadzka-sama so sebou alebo cvicenie alebo si kupim nieco pekne....ale nie vzdy to zvladam....s kludom

Tak k tomu vrieskaniu: ja teda tiež hrozne "hučím". Myslela som si, že keď nastúpim do práce a malý bude chodiť do jaslí, že to bude lepšie. Doma mi to počas materskej začalo poriadne liezť na mozog. Každý deň taký istý..... Tak som bola čím ďalej nervóznejšia a uvrieskanejšia. Tešila som sa do roboty, medzi ľudí. No teraz je zase toho trochu viac a zase len vrieskam. Stačí mi málo a rozzúrim sa do nepríčetnosti. Nie som s tým spokojná, lebo malý potom na mňa kuká ako vranka. Niekedy mám deň, že je to v pohode a inokedy proste v jednom kuse. malý je v jasliach v pohode a doma vychádzajú čertíky von a prejavuje sa v jednom kuse. Nemám čas ani riad umyť, ani sa najesť, lebo to už nevydrží a vždy niečo vymyslí. No a manžel stačí niekedy, keď sa zjaví vo dverách a už vo mne vrie. Tenisky si chodí k chladničke, miesto na koberec pri dverách, rozťahuje jedlo v obývačke po stole, veci po celom dome a pod..................A môj adrenalín stúpa a nadobúda veľké rozmery. Ide ma poraziť. Ale mám aj obdobia, keď mi to je jedno a tak by to malo asi byť stále, aby ma neporazilo. myslím, že nemám niekedy k tomu ďaleko. Plakanie ma už omrzelo, lebo na to nikto nereagoval. Ak si aj poplačem, príde iba malý a povie: "Maminka neplače." a tak radšej prestanem a poviem mu, že jeho maminka neplače. Niekedy sa pristihnem pri myšlienke, že mi šibe a nie som normálna - takto hučať. V tom hneve to človeka nenapadne, až potom. A to už je neskoro. Snažím sa krotiť, no len sa mi akosi nedarí. Budem skúšať ďalej a snáď sa mi to aj podarí. Asi začnem s tým úsmevom na môjho malého synáčika a možno aj na mužíčka. Tak do vrieskania.

Ono aj my sme často pravá talianska rodina, tiež celá dedina počuje. Ja začínam na deti jednoduchou prosbou, zopakujem druhý krát, tretí krát, ale potom už moja trpezlivosť končí a poriadne zvyšujem hlas. No vypomstilo sa mi to, decká tiež po sebe vrieskajú a síce ja ich nebijem, nekúšem, neštípem a nepľujem po nich, aj tak si to pridali ako bonus sami .
Inak u nás "mierová" atmosféra, ale keď už prišlo do tuhého, som strašná, viem vykričať pri hádke s manželom také hlúposti, že rozmýšľam, to ja kričím? Ako keby to išlo mimo mňa, našťastie aj jemu sa to pritrafí a poznáme sa, tak vieme potom v kľude poriešiť čo z toho sme mysleli vážne.
Inak myslím sebavedomiu a správnemu riešeniu rodinných, manželských problémov nás v škole ťažko mohli naučiť, snáď je to vecou rodinnej výchovy, pováh zúčastnených, šťastia pri výbere partnera, sebadisciplíny, skúsennosti, ovládania sa a snahy tých okolo nás. Len môj pocit. Tiež robím často chyby, viem o tom, ale v danej chvíli nekonám správne, môžem sa z toho poučiť, môžem sa zúčastneným ospravedlniť, rozobrať aj ich správanie a snáď sa takto posunúť ďalej.
S tým bojom si mala Kamka pravdu, tiež mám pocit, že bojujem na viacerých frontoch, ale to asi neminie každého kto sa na tento svet narodil, len bojiská a schopnosť vstrebávať úspechy a neúspechy je rôzna.
Ešte jedna vec čo si pri svojich kričiacich dňoch, chvíľkach uvedomujem, niekedy sa neovládam práve vtedy, keď som naštvaná sama na seba, že nestíham, že som niečo urobila zle, že ma rozčúlila polovička, to že si to rýchle uvedomím mi pomáha sa z toho dostať a ukľudniť sa, veď tie deti za to nemôžu. A niekedy len takýto "vietor" deti nakopne k činu, lebo často sú v svojom svete, kde prosba len tak ľahko neprenikne.
Určite súsim radu Sizi, len pri troch deťoch a dome tuším nabehám o dosť viac kilometrov, keď sa im mám pri tom kukať do očú .

Tiež mávam vrieskavé dni, dokonca niekedy aj týždeň. Ale včera sa stal zázrak. Baby, prišla som domov o 18:30 hod. v jednej ruke dáždnik, v druhej ruke dve igelitky z nemenovaného supermarketu, vstávala som ráno o štvrtej /ale to robím každý deň/. A tie moje zlatíčka boli v polohe ležiaceho strelca jeden pred telkou v obývačke, druhý pred telkou v detskej a tretí pred monitorom počítača. Smeti nevysypané, dlážka nepozametaná, riad nesprataný a ďalší neumytý v drese. Keď som to videla, nevedela som, či sa mám smiať, či plakať?! A tak som sa prezliekla, umyla si ruky a s pokojom Angličana začala variť puding na dukátové buchtičky a v duchu som blahorečila tomu, čo vymyslel polotovary. Dieťaťu som tichým hláskom vysvetlila, že smeti musí ísť vysypať aj keď prší, pretože ich nie je kam dávať. A dlážka sa musí zametať tiež každý deň. No normálne som to zvládla. Do postele som padla ako mŕtvola o pol desiatej v nádeji, že dnešok bude lepší.
Tak teraz uvažujem: ovládam samu seba tak dobre, že takéto situácie zvládnem ľavou zadnou, alebo som len proste nemala energiu ani na vrieskanie?
Obávam sa, že pravda bude skrytá až v tej druhej polovici predchádzajúcej vety .

Ja som si vypracovala taktiku, neplačem, nevrieskam, netrieskam, ale zdujem sa. Odujem sa a nerozprávam sa ani s mužom, ani s dcérkou. Odpovedám len stručne - áno, nie, neviem a len vtedy, keď je to nutné. Šetrím si nervy. Na môjho muža slzy nezaberajú - vyrástol s dvomi sestrami a tie plakávali často. Na krik nereaguje a vždy má nejaký argument, s ktorým ma preháda, tak načo si ničiť nervy? Vydržím aj týždeň, osobný rekord je dva týždne. Ono mu to postupne docvakne a potom sa ospravedlní. Chodí okolo mňa, že či sa hnevám a že ho už určite neľúbim a ja viem, že mám vyhraté. Ale chce to vytrvalosť.