Nanič román II. časť 3.

Terka stoji pri okne a hľadí do tmy. Všade vládne zdanlivý pokoj, aj keď mesto pulzuje svojim rytmom. Presne tak sa cíti, spomalená, akoby obalená všetkým nemenným a stále sa opakujúcim. Jej život sa skladá z vecí, ktoré sú rutinou, len akoby plávala, nechala sa unášať prúdom. Tam vonku je svet bohatý, rušný, plný prekvapení, iný ako ten jej.

„Toto som od života chcela ?“ kladie si otázku, vie odpoveď, “ NIE !“
"Nechcem žiť vo vzťahu s človekom len zo zotrvačnosti, alebo s pocitu strachu aby som nebola sama !
Nechcem si odoprieť všetko čo život ponúka, chcem žiť teraz a vedieť že keď príde čas mať trvalý vzťah budem pripravená ...," stále dookola prekladá myšlienky v hlave.
Hľadá pre a proti, ako a čo urobiť. Veď s Romanom prežili aj kopu krásneho ! Áno prežili, ale tak dávno, akoby to bolo v inom živote. Všetko vyprchalo. Ostala rutina, neúcta a prázdno. "
"Sme síce dvaja ale akoby každý sám. Spája nás len spoločná domácnosť a občas pocit že jeden druhého tak dobre poznáme, že presne vieme, čo a kedy nahnevá druhého . Sme spolu aby sme si robili na schválnosti ?" kladie si otázku Terka. Posledné dni sú vôbec plne otázok, hľadania a intenzívneho premýšľania o živote.

Na ceste pod oknom sa rúti záchranka. Terka pozerá von oknom. Pred očami ma blikajúce majáky. Hluk je zrazu obrovský. Ma zimomriavky na celom tele. "Bože, niekto bojuje o život a isto by vedel, ako prežiť každý nový deň, aby si ho užil na plno!"
Už ako dieťa nemala rada tento zvuk, ani pohľad na sanitku jej nerobil dobre. Niekedy na strednej si sama vybudovala obrany reflex, keď počula sirény. "Veď to sa možno dáke dieťatko hlási na svet a sanitka sa ponáhľa pomôcť mamičke..." Táto veta jej pomáhala, ale teraz ju nepočúvali vlastné myšlienky. Možno to bol práve ten okamih, keď si potrebovala ujasniť v sebe svoje pocity .

Veľmi ťažko sa jej po víkendovom školení vracalo domov. Akoby zrazu všetko videla inak, seba, svoju prácu ,svoj život. Dokonca aj zariadenie v ich malej garsónke jej prekážalo. Bola nesmierne rada, keď zistila že Roman nie je doma. Našla lístok "Idem k mame".
"Áno, problém je aj v Romanovej neustálej závislosti na matke .... jedináčik!" Nikdy si nechcela priznať, že je trochu sebec, aj keď nie je až tak zlý, len strašne lenivý. "Ale ktorý chlap nie je ..."
Usmiala sa, spomenula si ani nevie ako, na obľúbený výrok Andrey, kolegyne, "Chlap ktorý sa neodsťahuje včas od mamy je neskôr nepoužiteľný pre život, stane sa závislým na matke"
"Kedy toto Andrea povedala?" Často ju už nevládala počúvať, len tak voľne jedným uchom dnu a druhým von, teraz jej podvedomie ponúkalo odpoveď.

Je pondelok ani nevie ako prežila deň v práci, myšlienkami bola veľmi ďaleko. Je hlboká noc. V bloku oproti ja takmer tma, len pár okien sliepňavo bliká - závislosť na TV . "To je zvláštne, koľko ľudí je ochotných nespať len pre TV ."

Tu sa Terke vynára spomienka z mladosti, keď bývala na intráku. Často stála pri okne a pozerala do nočného mesta. Očami hľadala svetielka, občas jej aj srdce stislo pri predstave, že za každým svetielkom je človek! Len ona, smutná a sama, stála a pozerala sa. Vždy sa bála samoty, ďaleko od rodiny. Vedela, že urobí všetko, aby bolo čo najmenej chvíľ a nocí, keď bude sama....

Spomienky zabiehali ďalej, na čas dávno zapadnutý prachom. Mlade dievča z malého mestečka na strednom Slovensku, z obyčajnej rodiny, kde sa v prvom rada pracovalo aby sa dalo prežiť. Otec bol robotník – baník, mama pomocnica v jedálni. Obyčajná rodina v obyčajnom malom meste. Terka často doma zaspávala so slzami v očiach. Predstavovala si, ako ich otec vezme na prechádzku, či na dovolenku alebo sa s ňou pohrá mama. Nikdy sa tak nestalo. Prvoradé bolo zarábať, pracovať - fárať. Bola doba komunizmu, lámali sa rekordy a kolektív bol sila. Ona ako jednotlivec nebola dôležitá. Mama sa snažila ako najlepšie vedela, ale na ňu nikdy nemala čas. Malé deti odložiť do jaslí a potom pracovať, akcie, brigáda socialistickej práce. Deťom predsa bolo dobre. Mali všetko v škôlke a družine. Keď mama mala náhodou čas, venovala ho najmladšej Milke. Tá sa narodila neskôr od Terky , je mladšia o 10 rokov. Bola miláčikom rodiny, alebo len mamy?

"Zvláštne," vzdychne si Terka, "spomienky na detstvo sú také bledé. Spomínam si na kockované nohavice zo škôlky aj na obedy v školskej jedálni, brr a dokonca aj na pioniersku šatku, ale na mamu alebo otca čo by stáli poblíž nie .Bolo to dobou ? Nie tak im to vyhovovalo."
„Tak teraz som sa rozhodla už viem čo potrebujem teraz .“