Bláznivý román č. 44

Bitevné pole bolo pripravené, bojové línie boli vytýčené, stratégia a taktika nadobúdala svoje finálne rysy, zbrane boli nachystané a starostlivo utajované. Napätie hustlo každým okamihom tak, že s pomaly dalo krájať – a predsa tu boli takí, čo nemali o tomto všetkom ani potuchy.
Izabela s Erikom si užívali plnými dúškami krásy a radosti babieho leta. Veľká záhrada za tetiným domom ich poskytovala plnými priehrštiami. Trávnik aj chodníčky pomaly začal pokrývať farebný koberec opadaného lístia. Šípky na kríku, čo rástol hneď pri terase sa začali krásne vyfarbovať do korálovej červenej, orechy hádzali po všetkých svoje vyškerené úsmevy a sem tam niektorý už nevydržal a padol na zem. Izabela ich každé ráno zbierala a potom si ich pomaly lúskala – také čerstvé, nevysušené ich mala najradšej. Otvorila škrupinku, vytiahla orech, starostlivo z neho stiahla šupku, ktorá v čerstvom stave bola horká a potom už slastne vychutnávala bielučké jadrá.
Milovala orechy – všetky. Teraz si ich dopriavala ešte viac ako kedykoľvek predtým. Hmlisto si pamätala, že ktosi jej raz povedal, že ak bude počas tehotenstva jesť veľa orechov, bude mať krásne kučeravé dieťatko. Pri predstave brčkavého anjelika sa vždy nežne usmiala.
Po hektike letných dní sa jej život dostával pomaly do pokojnejších koľají (teda – prinajmenšom si to myslela, netušiac, čo sa okolo nej deje), občas si vyrazili s Erikom do mesta – vybrať raz tapetu, inokedy záclonu, koberec či iné zariadenie do detskej izby. Erik síce neprejavoval žiadne zvláštne nadšenie pre tieto (podľa neho čisto ženské) činnosti – ale nemala nikoho iného. Simona počas leta dostala ponuku, aká sa neodmieta a odišla na tri mesiace do zahraničia – síce po dlhom váhaní, ale keď jej setra sľúbila, že určite neporodí predčasne a teda sa vráti včas, aby jej bola morálnou oporou v ťažkej hodinke, tak sa nakoniec nechala presvedčiť. Moderná technika im síce umožňovala, aby boli – aspoň virtuálne – spolu každý deň, ale vymetať obchody spolu nemohli.
Inak jej dni plynuli pokľudným tempom a jediným „vzrušením“ bolo lúštenie záhady, čo to veverička s kocúrom tak úzkostlivo strážia – vídala ich spiklenecky sa tváriacich v rôznych kútoch záhrady, obzerajúc sa okolo seba s hlbokým podozrením v očiach. Mali toľko práce, že sa jej už ani nestíhali montovať do života. Nie že by jej to vadilo – veď kto už len túži po tom, aby mu život riadila ryšavá drzaňa a kocúr v čižmách „v zácviku“? Keby si tak ešte mohla byť istá, že tie pikle sa netýkajú jej – tak by ich úplne vypustila z hlavy.
Čo nemohla tak celkom z hlavy vypustiť, bol Erik. Nebola si istá, či to boli iba jej rozbúrené hormóny, blížiaca sa jesenná melanchólia – alebo prípadne kombinácia oboch, ale bola každým dňom viac a viac precitlivená na všetko, čo s ním súviselo. Že by predsa len tušila, k čomu sa schyľuje ......?