Ale Izabela stále sníva svoj sen.
Malá Izabela znova podíde k svojej mame,objíme jej nohu." Co sa stalo,moje srdiecko?" pocuje zvonivý hlas mamy.Izabela má slzy v ociach." Mami, rozbila som tvoju oblúbenú vázu. Nehnevaj sa, prosím."
"Ale srdiecko." Mama si klakne k Izabele." Nie som nahnevaná,mozno troška smutná. Ale pre mna si ty a tvoja sestricka dôlezitejšie ako nejaká váza. Ste to najdrahšie co mám. Vzdy vás budem lubit,aj ked sa sem tam nahnevám. Musíš na to stále mysliet. Nikdy na to nezabudni. Nic sa ti nestalo? Ideš mi pomôct to upratat?"
Mama zobrala Izabelu za jej malú krehkú rúcku. Spolu upratali neporiadok,rozprávali sa,smiali sa. Prišli do kuchyne a mama im nachystala to skvelé kakao. Malá Izabela si sadla za stôl a vychutnávala si sladkú , omamnú chut nápoja. Zavrela oci. Lahodná chut.Otvorí oci... kuchyna je prázdna. "Mamíííííí!"....Veverica poskakovala s orieškom vo svojich drobných labkách."Dobre si si vybrala?Alebo chceš reparát? Hihihi" A uz jej nebolo. "Malá ryšavá potvorka,kde je moja mama? Mamííííí"!.
Strhla sa. Nevedela, ci vykríkla v sne alebo skutocne. Chvílu jej trvá,kým sa zorientuje. Cíti po celom tele chlad. Opatrne vstáva zo zeme, utiera si tvár, prehrabne si vlasy rukami. Obzerá sa okolo seba. Spoznáva tetin dom. Asi tu teta uz dlho nebola. Všade prach, pavuciny, pozastierané okná. Vstúpi do velkej haly. Presne takto si ju pamätala. Podišla ku kreslu pri krbe. Deka. Zobrala ju a prehodila cez seba. Nejako nevonala, ale aspon jej dala trocha tepla. Sadla si a sledovala ako cez zalúzie presvitajú slnecné lúce do miestnosti. Myslela na svoj sen. Taký skutocný.
Dakujem.Pekný dník.
Výborne Dancul.
Si šikulkaaa! S hviezdičkou
Pokračujem