Girice - príbeh z dovolenky

Som blázon do dovolenkových suvenírov. Kúpila by som skoro všetko, hlavne mušle a všetky tie gýčovité výrobky z nich. V tomto ma môj manžel musí vždy usmerňovať a brzdiť, lebo by nám nezvýšili financie na to najdôležitejšie a tým je jedlo. Chodili sme po pobreží letoviska Primošten a ja som sa ako vždy kochala suvenírmi. "Toto si nekúpime? Jéééj a toto! Pozri! To je pekné nie?" pílila som manželovi uši. Opätovne ma musel upozorniť ( v rámci šetrenia rodinného rozpočtu) ako ideme do mííínusu.

Prešli sme okolo stánku, kde rozvoniavali pečené ryby. Hmmmmmm. Krásna a lákavá vôňa, ktorá nám až vyvolávala škŕkanie v bruchách. Do jedla nie je manželovi nikdy ľúto investovať peniaze a tak sa ma spýtal: "Nechceš to ochutnať?"

"A čo to vlastne je?" zisťovala som.

"Sú to girice -také malé fritované slané rybky. Kúpim Ti to?"

"A tak teda kúp!" odpovedala som. Veď som bola v duchu aj rada, že mi konečne niečo kúpi, aj keď suvenír je suvenír, v núdzi aj girice sú dobré. Stáli v prepočte na euro asi 3 eurá. Bola ich celá kopa, plná plastová miska s dvomi krajcami chleba.

Pozerám na ten zázrak lepšie a potom vravím: "Veď tie rybky majú aj oči!" Dcéry sa prizreli a ,s odporom v tvárach, odmietli tieto fritované okane čo i len ochutnať. Zmohli sa iba na toto: "Fúúúúúj! Blééééé!"

"No, majú oči, to tak má byť," ukľudnil ma manžel. "Také malé rybky sa nepitvajú, len sa hodia do fritézy a hotovo," dodal.

Nuž čo už? Mňa skutočnosť okatých rybiek až tak neodradila, rada skúsim čokoľvek nové a tak som sa pustila do tej delikatesy. Nebolo to zlé, dokonca mi chutili, ale už po piatej rybke som mala dosť. Podávala som misku späť manželovi so slovami: "Mne už stačí, daj si a dojedz to!"

Odpoveď ma zaskočila, ba priam vytočila: "Čo si sa zbláznila? Ja to jesť nebudem!" A zvada bola na svete. Ja som mu vyčítala, načo ich teda kupoval a on ma presviedčal, že sa ma pýtal, či ich chcem a ja som predsa chcela. Netušila som však, že ich budem jesť sama a vzhľadom na žlčníkovú diétu už aj tých päť kúskov bola odvaha.

A tak milé krásavice girice za 3 eurá skončili v odpadkoch. V duchu sa mi pred očami vynárali suveníry, ktoré som za tú cenu mohla mať. Keď sme sa povadení viezli späť na miesto nášho ubytovania zrazu manželovi pípol mobil a dcérka nám s radosťou, ba až škodoradosťou v hlase prečítala sms od kamoša, ktorý býval kúsok od nás: "Si v Primoštene? Na konci tam predávajú také malé smažené slané rybky, volajú sa girice. Poprosím si jednu, alebo aj dve porcie. Ďakujem!"

V tom sme sa všetci rozosmiali...