Dnes som pozerala rozprávku " kráľ a bedár " 
zanechalo to vo mne velmi silné pocity... vlastne mi to potvrdilo ako vlastne fungujeme a žijeme.
kto to nevidel, trošku a uplne len kratko napíšem že dvaja chlapci sa vymenili... jeden bol bedár a druhý anglický princ.
anglický princ túžil po hre v blate a bedár túžil po jedle a po " mať sa dobre "
chlapci sa vymenili na jeden deň. ale okolnosti zariadili že to bolo na dlhšie 
a teraz to, čo vo mne zanechalo " stopu " a aj informáciu, že sa to vlastne s nami ľuďmi vlečie dlhé roky ...
neveríme už len tak zo zvyku... neveríme čo nám druhí hovoria, lebo je to NÁM málo pravdepodobné.
podľa nás čo nám druhí ľudia hovoria neni pravda.
nikto sa ani na chvíľku nezamýšľal prečo im ten princ prezlečený za bedára hovoril to, čo im hovoril... a to isté aj čo hovoril bedár v šatách princa
v stotine sekundy mu hneď nepekne vynadali a chceli ho buď obesiť, alebo ho vysmiali
ale nikto si neoveroval že kto naozaj je, lebo nemal na sebe oblečenie princa, alebo kráľa... 
pozitívne však na tomto celom príbehu je, že na konci sa všetko ukázalo. že princ, ktorý tvrdil že je princ bol naozaj princ, aj keď mal šaty bedára 
že bedár v šatách princa tvrdil že neni princ a naozaj ním nebol...
že boli potrestaní tí, ktorí zneužili či kráľa, alebo svoje postavenie na dvore a pravda sa ukázala...
a to je moc dobre
Katka vies sama najlepsie, ze pravda, nech je uz akakolvek, vzdy raz vyplava na povrch...darmo sa clovek snazi, nikto nie je taky dobry klamar, aby si svoje lzi aj pamatal
Tak toto sedí úplne stopercentne
Len preco to vzdy tak dlho trva, kym sa ukaze kto je kto...alebo preco tak dlho trva, kym na to prideme aj my sami....
ivet
pretože v skutočnosti " univerzum " čas nepozná. to sme si len my ludia vytvorili čas.
... jejda, ako som to rizpísala, ale verím že to pochopíš... tukala som ako mi to prichádzalo do hlavy... 
s niekym sa spoznáš a za desať rokov ti tak velmi pomôže že by si to o nom nikdy nepovedala že by to dokazal a že zrovna tento človek a toto... ale v univerze tam " hore " niekto tie " šachove " figurky dáva preto tak, lebo on to vidí z "hora" tak ako ked robíš ty hlavolam kde ideš bludiskom a vieš guličku previesť lahko z bodu A do bodu B... ale keby si ty bola ta gulička a nevidíš to z hora, tak blúdiš dlhšie...
a odtiaľ zhora ti su daný do cesty vopred ludia, ktorí ti v tom potrebnom čase pomôžu. ale tam to neriešia že to bude v 2009... oni to riešia... fiha, tam pojde do tej "ulice" a nema tam byť, dame tam tohoto a zastaví ho.. a oni to môžu vidieť pri tvojom veku 10 rokov a stať sa to môže ked budeš mať 25... v univerze sa toto nerieši.. a tí pomocníci sú trebars na " rozcestí " a ani ta do tej " slepej " uličky nepustia... a ak im dôveruješ, podakuješ a ideš dalej po správnej ceste a nestrácaš čas vojdením na nesprávnu ulicu a vracaním sa späť na správnu cestu... ak nedôveruješ, budeš sa s nimi biť, hádať, prerazíš si aj cez nich cestu a až potom zistíš že to bola chyba... takže toto je aj vysvetlenie prečo to niekedy trvá a musíme si to sami zažiť... proste nevnímame svoje vyššie ja a ani pomoc čo nám je ponúkaná zhora
....pochopila som a dakujem. Naozaj ma vzdy posunuli resp. odrazili ludia, ktorí sa zrazu v mojom zivote objavili- mozno len na chvilu-ale mne zmenili smer. A naozaj som svojou tvrdohlavostou aj vela pokazila.
ivet
vlastne ludia robia nejaké veci a myslia si že " som tu sám, sama, nikto to nevidí a nikto mi to nedokáže " ale neni to tak.. každý je si sám strojcom a aj ked je tam sám, tak tam je a ked aj niečo urobí, tak by si mal za tým stáť a zobrať za to zodpovednosť. proste už to zo svojej hlavy nevymaže
nie je pravda čo sa hovorí, ale čo sa robí
ja by som ešte dodala, že niekedy to ani nemusia byť ľudia ktorí nás nasmerujú ak sme otvorení, ale môźu to byť aj rôzne udalosti v našich źivotoch ktoré nám hovoria čo robíme alebo nerobíme správne...choroby, nehody...treba len načúvať a dôverovať vnútornému hlasu
presne tak a to slovko OTVORENÍ je na tom to najhlavnejšie...
a barometer tvojej otvorenosti /cítenia/ je nesúhlas " neotvorených " /rozumových a logických/ a tým vieš že jednáš podľa pocitov a tie naozaj nikdy neoklamú...
a ked sa už dejú veci na telesnej úrovni... choroby a zlomeniny a nehody... tak to je už po veeelmi dlhom " klopkaní na dvere " , ktoré dotyčný, alebo dotyčná nevnímali...
smutné na tom však je to, že sa to môže stať nie tomu, kto tie veci koná a nevníma výstrahy, ale najoblúbenejšiemu členovi v rodine... možno malému dieťaťu... a tak môže byť otočená pozornosť dotyčného, dotyčnej od toho čo je neprioritné k prioritnému