OTEC

Medzinárodný deň žien... MDŽ... a ja som sa rozhodla svoje písanie venovať môjmu ocinovi. Srdečnému, dobrému, láskavému otcovi, ktorý práve v tento deň oslavuje svoje narodeniny. Tento rok okrúhlu 60

:Nie všetko bolo vždy tak krásne ružové :

Keď som sa narodila, moja mamina bola profesorka na vysokej škole v Bratislave. Nezostala so mnou dlho doma a aj tých 6 mesiacov musela odbiehať za svojimi žiakmi. Prvý raz keď som mala asi mesiac. Okrem mňa zostával otec doma s ďalšími tromi súrodencami, ktorým mamina v ten deň uvarila špenát- pravý, cesnakový špenát. Môj ocino ho porozdeľoval na štyri taniere a pri stole s ostatnými deťmi kŕmil aj mňa. Keď mamina prišla, vytešene jej referoval, ako som sa krásne napapala, že mi lyžičkou nestíhal naberať. Mama zmeravela. A veru, právom. Tri dni som prevracala a prehnačkovala, neudržala v sebe nič. Obaja spomínajú so slzou v oku, ako sedeli celé noci pri mojej postieľke a plakali zarovno so mnou- vykrútenou v kŕči ako luk. Dnes už aj priznajú, že sa báli, či to zvládnem, lekári boli skeptický.

Ako dieťa si pamätám otca, ktorý mi venoval množstvo času, ktorý mi kúpil čokoládku, ráno sa so mnou maznal a hral v posteli. Dodnes s láskou spomínam, ako som mu stláčala ten veľký nos a čudovala sa, prečo ten môj nepíska Istú dobu som s ním trávila všetok voľný čas, mal firmu a jazdil po Slovensku. Ukazoval mi hrady okolo ktorých sme išli, rieky, jazerá. Rád sa mnou pýšil a ja sa rada popýšim, ako hovorieval "ona nie je tiché dieťa, len je taká múdra, že skôr, ako volačo povie, tri krát si to rozmyslí". Videl sa vo mne, bol dobrým otcom aj mojim súrodencom, ale mňa jedinú si naplno užíval. Brával nás na prechádzky, výlety, k dedkovi. Väčšinou som mu ostávala už iba ja, ostatné deti dorástli do puberty a do veku, keď radšej sedeli mame pri "sukni" a behali okolo činžiaku s kamarátmi. Od dedka sme sa vždy stavili v krčmičke- na pohár vína a ja som dostala na čo som si pomyslela. Nebola som náročné dieťa, väčšinou som si poprosila 5 syrových korbáčikov a 3 som odniesla domov mamine a bratovi- starší už boli na školských internátoch. Ale pamätám si aj chvíľu, kedy sa mi chcelo veľmi cikať a otec sa nemohol odtrhnúť od pohárika. "Za chvíľočku už pôjdeme"... znelo mi v ušiach keď som sedela na schodíku a plakala. Nevydržala som. Taká veľká a pocikala som sa.

Pamätám si aj doby, keď som mávala silné astmatické záchvaty. Otec sedával pri mne a nútil ma napiť sa, dával mi lieky a keď najhoršie odoznelo, sedel pri mojej posteli a kontroloval či dýcham. Nebolo to so mnou ľahké, asi okolo 5 rokov zase lekári skepticko krútili hlavou. Pri záchvatoch som vracala, vykašliavala krv, nevládala som sledovať ako nado mnou stoja milujúci rodičia a ronia krvavé slzy. V tom období som sa vďaka ich starostlivosti druhý raz narodila

Pamätám si, ako nás ocino- poľovník brával do lesa kŕmiť srnky. Ako sme išli každú nedeľu pozrieť na Váh. Ako láskavo sa na nás díval keď sme volačo vyviedli. Ale pamätám si aj, ako som ho našla ráno ležať vedľa záchoda v mláčke. Ešte stále opitého

Spomínam si, ako sme sa raz v noci zobudili na krik, otec dobehol do detskej a budil brala s puškou v ruke. Ja som vyskočila prvá. Vraj niekto vzadu v záhrade pozabíjal naše sliepky. Zdrapla som pušku a utekala do záhrady. Keď som sa blížila ku kurníku, srdce mi bilo ako splašené. Všade tma a ticho. Otvorila som dvierka a našla sliepky spať jednu pri druhej pokojným spánkom. Zle je. Ocino už tri dni horúčkuje, poctivo som mu nosila tabletky a horúci čaj. Predsa celý život sa on o mňa staral s toľkou láskou Volám sanitku, prichádza arogantný lekár a po prezretí iba sucho zahlási, že otec si dávno nevypil. Nie, ocino nie je alkoholik, vypije denne dva poháriky bieleho striku, ale viac nie. Iste, aj on občas preženie. Doktor vypísal recept, ktorý som ráno bežala do lekárne vybrať. Doma sme ho mali ešte 4 dni, bolo to strašné. Za tú dobu u nás boli niekoľkokrát policajti a niekoľkokrát sanitka. Ocino videl najhroznejšie svoje strachy reálne. Videl, ako sa k nám snažia dostať vrahovia, videl ako nám zo stien strieka voda, videl zlodejov. S puškou behal po dome, záhrade. Jednu noc sme sa zobudili na to, že v obývačke okolo seba mláti stoličkou. Iba ja som sa s ním vedela rozprávať, nedbala som zavolať na fiktívnych vrahov políciu alebo vystreliť do záhrady. Trávila som s ním celé dni aj noci, aby si neublížil. Chodila som tajne volať s lekárom, volať sanitku. Mala som 14 rokov. Keď ho zobrali prvý raz, vyskočil im z idúcej sanitky, vraj má doma dieťa a oni ma zabijú. Druhý raz som do nej nasadala s ním, držiac ho za ruky. 3 týždne strávil v "nemocnici", kde usúdili že je to stras, ale aj alkoholu by sa mal vyhýbať, pretože to iba prehlbuje jeho problém. Tam, v blázninci som videla čo je láska- mamina ho držala za ruku a hovorila mu "ocko, ako sa máš?" A ani slovkom sa nezmienila o tom, čo sa stalo.

OTEC- najlepší akého som mohla mať, láskavý, dobrosrdečný, vážený človek, skvelý dedko, svokor, MILOVANÝ OTEC. Ale zároveň človek s množstvom svojich problémov

OCKO, MILUJEM ŤA NAPRIEK VŠETKÉMU, nie vždy to bolo ľahké, občas práve to, že si taký človek aký si bolo najhoršie- prizerať sa na milovanú osobu ako sa takto ničí, ale všetko sme zvládli a ja si ťa veľmi vážim. Možno práve vďaka týmto problémom dokážem byť v živote silná. ĎAKUJEM a želám ti do ďalšej 60 už iba samé šťastné roky. Nepoznám nikoho iného, kto by si ich viac zaslúžil...