V poslednom období sa často stretávame s agresivitou školopovinnej mládeže končiacou veľkými tragédiami. Len o trochu menej strašne na nás pôsobia správy o šikanovaní spolužiakov. Stále však máme pocit, že sa to deje niekde ďaleko, že nás sa to netýka. Nie je to také isté, nemusí ísť vždy až o takéto krajné formy správania, ale jeho zárodky sú na dennom poriadku aj v triedach našich detí.
Nedávno som bola na rodičovskom združení. Syn bol tretiak na základnej škole a dcéra piatačka. Začala som v piatej triede. Po úvodných informáciach o dochádzke, triedenní odpadu, škole v prírode, som čakala tému prospech. Ale ten bol v ten večer druhoradý. Dominovali vzťahy medzi deťmi a zlé vzťahy. Našťastie nebola reč o telesnom ubližovaní, skôr o slovných útokoch. Tie však vedia niededy raniť oveľa viac, krehkú dušu dieťaťa na prahu puberty.
Dievčatá boli podľa očakávania bez problémov až na jednu výnimku, ale tam bola chyba niekde inde. Nie vždy je to také jednoznačné, že len chlapci sú tí nezbední a zlí. Viem, že minulý rok sa kuli pikle aj medzi dievčatami. Vytvárali sa partie oblúbených a tých čo boli out. Našťasie, niektoré kočky odišli na osemročné gymnázia a zdravé jadro ostalo.
Chlapci, bežne vystrájajú, vyrušujú asi to k nim patrí, ale keď sa pridá zákernosť je to o niečom inom. Neviem čo sa konkrétne stalo, čo bolo okrem neslušných výrazov a agresivných slovných útokov, na pokojnejších chlapcov. Ale jeden zo žiakov intenzívne rozmýšlal o zmene školy a na obranu si doniesol aj otvárací nožík. Ten našťastie ostal zatvorený. Triedna pani učitaľka je prísna s úsmevom na tvári, veľká mama našich detí, slúbila nám, že dá veľky pozor na nespratníkov, ale zapracovať musíme predovšetkým mi rodičia. Má pravdu v škole sa prejavujú asi, len dôsledky detských pováh formované našou výchovou a aj našim správaním.
Keď som došla do tretej triedy, rodičovské už bolo v záverečnej fáze, ale pani učiteľka sa venovala podobnej téme akú som počula pred chvíľou. Detí s chybným zrakom odmietajú nosiť okuliare, lebo sa im ostatní vysmievajú a dosť krutým spôsobom. Zľakla som sa, či niektorým z nespratníkov nie je ak môj syn, lebo doma rád podpichuje ostatných súrodencov. Našťastie v škole žiadnu neplechu nepácha, aspoň dúfam. Mala som však nad čím rozmýšľať, kde je hranica medzi bežnou detskou rivalitou a kedy to začína byť vážne.
No čítam čo ma to čaká, povinnú vojenskú službu zrušili,tak sa teraz šikan prenesie do nižších vekových kategórii? To dúfam nie.
Dosť blbé je aj to, že v správach často dávaju ukážky s príslušným komentárom o prestrelkách najčastejšie v amerických školách.
Čo sa týka mojej školáčky druháčky, na začiatku tohto školského roka k nim do triedy nastúpila spolužiačka dovolím si povedať s problémovým správaním a učením. V tomto prípade išlo o jasný výsledok rodinného zázemia. Nebola nadšená triedna, deti ani my rodičia. Bežné bolo keď spolužiačky častovala slovami ty p-č- (domyslite si), všetkym vykričala, že sú lesby a podobne.
Tiež to bola téma rodičovského združenia, triedna sa z nej veľkým úsilím snažila vykresať to najlepšie, ale nechcela sa venovať menej ani ostatným.
Padli rôzne návrhy, či sťažnosti rodičov, ono je to ťažké, mnohokrát za to dieťa nemôže, mnohokrát je už neskoro na zmenu.
V tomto prípade sme jej dali ešte šancu. Na druhej strane v dnešnej dobe sa naše deti zrejme nevyhnú takémuto správaniu, dôležité je, aby to vedeli správne posúdiť.
Horšie sa ale iste riešia "nožikové" problémy, viď. pôvodný článok.