Byľku expresívny nadpis, ale keď sa tak pekne rýmuje, nemohla som odolať 
Takže ho, tento pekný a vlastne aj výstižný názov nosím v hlavičke už od vyhlásenia témy. A dumám. Neprišla som na nič svetoborné, dieru do sveta svojím príspevkom neurobím. Ale ani takú ambíciu nemám.
Ja som vlastne nikdy nehodlala urobiť dieru do sveta. Čo mi pamäť siaha, vždy som len chcela pekne, tak rodinne žiť. Ani som nemala nejakú valnú mienku o mojich kvalitách, k poznaniu, aby som si uvedomila, že som vlastne vcelku šikovná baba, som sa musela postupne dopracovať.
Nuž, šikovná ako šikovná... Neštrikujem, nevyšívam, nepatchworkujem, nedekupážujem, nepletiem košíčky, ne...ne...ne... - ojooooj, tých ne... by bolo!
Ale obdivovať prácu iných, tých, čo to vedia, to vám ja budeeem! Aj podporím, zakúpim si peknú, ručne urobenú vec, využijem ju vo svojej domácnosti.
Varím, podľa mojich blízkych, výborne a chutne a vlastne aj pomerne zdravo. Keď tu však sledujem naše šikovnice naničmamovské, mám ja ešte ďaleko do skvostnej kuchárky, veru tak. Ale dík za inšpiráciu
Nepečiem. Nechceme. Lebo potom by sme to museli zjesť a zbytočne by sme priberali. Tak sme sa doma dohodli a vyhovuje nám to.
Tak čo to ja vlastne viem? Viem počúvať. V tom som dobrá. Viem, že ak niekoho počúvam, mám jeho slovám venovať plnú pozornosť a nestrhávať rozhovor na svoju stranu. Viem, kedy byť ticho a kedy nie. Viem udržať tajomstvo. Som empatická, neprepadám však zbytočnej ľútosti. Napriek mojej ukecanosti, extrovercii a aj klebetnosti 
, viem, čo môžem a čo nemôžem povedať. Ctím si dôveru a ak mi niekto niečo zverí, som partizán.
Viem rečniť. Aj v tom som dobrá, mám pomerne bohatú slovnú zásobu a aj odvahu sa odprezentovať. Samozrejme, v oblasti, o ktorej niečo viem, že áno . Viem sa vynájsť, keď dostanem otázku, na ktorú v tom momente nedokážem dať správnu odpoveď. Viem komunikovať jemne, citlivo, ale aj razantne a dôrazne, ak to situácia vyžaduje. Viem komunikovať s ľuďmi rôznych vekových, intelektových, vzdelanostných a iných kategórií. Dokážem vybaviť aj nemožné . Toto sú moje kvality, ktoré v plnej miere využívam v práci a myslím, že aj preto som v práci dobrá. Som. Viem to. Som si toho vedomá a nabíja ma to energiou a silou pracovať a realizovať sa ďalej.
Viem si priznať chybu a ospravedlniť sa. To považujem za svoju veľkú devízu. Potrebujem však vedieť, že chyba bola skutočne na mojej strane. Sklopiť uši a ospravedlniť sa, len aby bol kľud, to zas nie. To by ma nenabilo, skôr zabíjalo.
Viem pochváliť. Viem povzbudiť. Viem zasiahnuť v krízovej situácii a pomôcť, ak to niekto potrebuje. Potom sa zas stiahnem a nechám žiť. Nevyžadujem vďačnosť.
Čo ma zabíja?
Zabíja ma konflikt. Neporozumenie, neochota vykomunikovať si ho. Neochota priznať si chybu. Zabíja ma neúprimnosť, zákernosť, nečisté konanie, podraz. Nedodržanie slova. Zabíja ma poníženie. Ľútosť. Och, ak by ma mal niekto za niečo ľutovať, to by ma prevelice ponižovalo, ergo zabíjalo...
Občas ma zabíja vlastná lenivosť 
. Ale zas, mám pud sebazáchovy, tak sa jej zatiaľ nepodarilo ma položiť na lopatky. Vždy sa nájde nejaký impulz na prebratie sa k žitiu 
Toho, čo ma zabíja, je dosť málo, nejako som sa naučila ubrániť, prežiť, zvládnuť. Sú veci, ktoré by ma zabili. Ale o tých písať nejdem, nech ich neprivolám... Ups, preč!!! Ani myšlienka!
Dlhdobo vyznávam prupovidku, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ale nedávno som čítala jej modifikáciu (neviem, či tu, či niekde inde), že čo ťa nezabije, to ťa prizabije. Tak niekde medzi tým to bude aj so mnou...
(ale však viac som toho pozitívneho, či? Tak platí, že som ja ten optimista )
Eva 
Čo ma nabíja, čo ma zabíja...
reklama
reklama
reklama
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
reklama
Eva
Eva
Aj vlastnou krvou by som sa pod toto podpísala,
tesi ma a je to pre mna kompliment, ak vidis medzi nami podobnost
Eva
Veľmi sa mi páči, že poznáš svoje kvality. A podľa toho čo píšeš, si človek na správnom mieste, gratulujem
dakujem
Eva
Pekne napísané.
Nevedela by som takto popísať sama seba.
dakujem
Eva
Eva
pekne si to napísala, Evi.
Veľa veľa vecí vnímam a konám podobne, len mám také "prízemnejšie" veci, ktoré ma zabíjajú. Napríklad taká neschopnosť pomôcť fyzicky trpiacej Majke, ako som opísala v príspevku od Margori Sen alebo vysvetlenie... Keď vidím tie kotúľajúce sa slzy od bolesti a môžem ich akurát poutierať a ináč som bezmocná, tak to ma zabíja. A keď vidím že ani lekár nijak nemá snahu pomôcť, dokonca mi povie, že jej diagnózu, s ktorou sa my trápime už 14 rokov on nepozná....tak to je naozaj "na zabitie"...Ďakuj Bohu, moja, že takéto "zabíjanie" nepoznáš 
hm..., to su tie myslienky, ktore si nechcem ani pripustit. To by ma urcite zabijalo. Drzim palce, pozdrav Majku
Eva
pozdravujem Evi, aj ona pozdravuje Teba.
spomíname na tú vystrihanú hlavu a usmievame sa - už má nové krásne husté polodlhé vlasy 
Eva
Čo ťa nezabije, to ťa prizabije.
Prvý krát také niečo evidujem, ale normálne mi to sadlo teraz, ako to tu sedím a rozmýšľam.
Celé pekne pekné.
Evička veľmi pekne si to napísala...
Ahoj Evka, aj so mnou tento prispevok rezonoval. Som velmi vdacna ze mame na Nanic Mame moznost takto tu kocky zdielat jedna s druhou. Je to skutocne na nezaplatenie mat takyto portal, kde sa vieme citit navzajom, kde nam prispevky pootvoria oci tym, ze sa v nich castokrat vidime same. My zeny mame v sebe skutocne uzasnu silu vydrzat a dostat sa aj cez tie najvyssie polozene prekazky, ktore sa zdaju neprekonatelne.
Evka, velmi sa mi paci jasnost, v ktorej opisujes samu seba. Je to velmi dolezite a skutocne ta obdivujem a zaroven vzdavam uctu a respekt za to tym kym si, tvoj pohlad na svet i o to, ze sa s nim delis so svetom aj prostrednictvom takehoto nadherneho clanku...
Velmi ma tiez dojal prispevok o Majke a tvoja obrovska pozitivna sila ist dalej a nezatrpknut, Marianka. Clovek si tym skutocne musi prejst aby naozaj pochopil a kedze chvala panu Bohu som v takejto situacii nikdy nebola, nebudem ani predstierat, ze si viem predstavit, cim si prechadzas.
Mam ale maminku, ktoru som skoro stratila ked som mala 16 a treti krat zachranila zivot pred par mesiacmi... a tiez tatka, ktoreho milujem zo vsetkych ludi na svete asi najviac! Ma 72 rokov a Parkinsonovu chorobu. Ked som sa o tom dozvedela, zrutil sa mi svet. Robila som prave vtedy na charitativnom projekte, ktory som si vybrala sama - mojim snom bolo urobit dokumentarny film o starych ludoch trpiacich Alzhajmerovou chorobou. Chcela som dat dokopy ich rodiny a najblizsich ludi, vytvorit stretnutie, kde oceninime spomienky, ktore tyto uzasni ludia maju stale zachovane, aby si ich generacie, ktore pridu po nich pamatali takymto sposobom a nie ako chorych ludi postihnutych demenciou...
Diagnozou mojho tatka som zmenila svoj projekt na ludi trpiacich Parkinsonovou chorobou. Trvalo mi skoro tri mesiace kym som sa odvazila ist do domova a stretnut sa s tymito ludmi, pretoze som vedela, ze budem celit realite a nikdy nezabudnem na to, ako som sa triasla ked som vchadzala dnu a ako nemozne bolo kontrolovat plac.
Projekt mal byt hotovy za tri a pol mesiaca a ja som zlihala. Nepodarilo sa mi natocit nic a tu v UK proti mne stal cely list legislativy. Bola som smutna, no zaroven som sa naucila, ze zlihanie nie je vypovedou o nas, o tom ze sme neschopny ani nic podobne. Tiez som zistila, ze sa vobec nezrutil svet. O tri mesiace na to po mojom navrate z Indie na 70-te narodeniny mojho tatka som dala dokopy celu rodinu a premietali sme dokumentarny film o zivote mojho tatka, ktory sme pripravili s mojim najmladsim bratom a bol to jeden z najkrajsich dni v zivote mojho tatka na ktory nikdy nezabudne nikto z nasej rodiny.
Co bolo ale este dolezitejsie pre moj vztah s tatkom je zmena toho ako vnimam jeho chorobu. Pred tym sa priznam som na mojho tatka bola prisna. Moje zufalstvo nad tym ako sa zo silneho, uzasne mudreho, sikovneho muza plneho humoru a dobrodruzstiev a radosti stal niekto, kto ma strach i z (pre mna) malickosti. Bola som nestastna a hambim sa za to, ze casto sa to prejavovalo tym, ze ked tatko stracal schopnost vnimat chute a zakazdym presolil polievku, ci pohar, ktory umyl bol spinavsi ako predtym........ Sama som sa zato nenavidela a potom mi bolo tak strasne luto, lebo som videla ako tatko trpi a pritom ja som vlastne len chcela aby sa vzchopil a bol stale tym silnym tatkom, ktoreho poznam.
Na Vianoce toho roku tatko zase presolil kapustnicu a po prvej mojej lyzicke cakal na moj 'vystrel'. Nikdy nezabudnem ako stoji pri kuchynskej linke pripraveny na moju neustalu kritiku... Polievka bola velmi slana a vtedy sa nieco stalo. Bola som pripravena 'vybuchnut', no zrazu sa v sekunde nieco vo mne fyzicky roztopilo. Bolo to velmi silne! Bez slova som prisla k tatkovi, objala ho a povedala ako strasne ho lubim a celu pravdu o vsetkom, co citim a tiez o tom, ako mu od teraz davam volnost byt starym a pomalym a zakopnut o papucu a tiez aj raz zomriet, co som pred tym nevedela ani vyslovit....
Bol to pokoj v mojom vnutri, ktory som pocitovala a pocitujem doteraz. Tento pokoj nam s tatkom otvoril uplne nove moznosti v nasom vztahu a novy level blizkosti, ktory k sebe mame. Mojou najvacsou radostou je, ze tatko v Marci tohto roku absolvoval transformacny program v Londyne, ktory nas tym Slovakov a Cechov prelozil do slovenciny a po navrate kontaktoval svoju prvu platonicku lasku s obdobia svojich 11-stich rokov (s maminkou sa rozviedli par rokov dozadu, kedy tatko 'zanevrel na dalsi vztah') - s pani Ankou su spolu spokojny, stastni a zalaskovani doteraz. Pomahaju si, tesia sa, maju radost s malickych veci, chodia na prechadzky a moj tatko, ktory sa pred tym bal o svoj zivot, cestovat a co bude s jeho psikom ked zomrie...ide teraz na svoju prvu dovolenku pri mori s damou, ktora mu teraz stoji pri boku.
Trosku som sa rospisala, dievcata, ale dufam, ze tento prispevok poskytol nieco aspon niektorej z vas... To by mi urobilo velku radost!
Nabija ma vzdy ked mozem ist vecer spat s tepluckym pocitom, ze som v ten den urobila vsetko preto a zila kazdy moment najlepsie ako som vedela a prispela ludom v mojom okoli a nielen tym, ktorych lubim a ktori poznaju a lubia mna, ale trebarz aj takymto clankom ci usmevom na ulici ludom, ktorych nikdy nestretnem... 
Krásny a dojímavý príbeh si opísala. Nie je jednoduché vyrovnať sa s chorobou, bolesťou našich blízkych, zvlášť taka aby sme im boli oporou a nie bremenom.
Dakujem Kamilka
Dnes som zistila, ze najviac nabita sa citim v prirode - kombinacia slnka, vody a hor. V zime je to zase horuca vana pri svieckach. Ako sa zvyknete nabijat vy, dievcata? Mozno sa mozme inspirovat navzajom...
Evka , krásne si to napísala .
Mňa nabíja príroda - či už hory, voda, more ... možnosť byť vonku na vzduchu , na slniečku a ešte ma obrovsky nabíja energiou , keď sa hrám s mojim malým vnúčikom.
A zabíja - rutina a ľudská blbosť . S tým prvým sa dá niečo robiť ale s tým druhým ťažko.