Zatiaľ snívam...

Od maličkého mala som chcela robiť so zvieratami. Čo? Ani neviem-jednoducho som chcela byť pri nich...či, už, ako zverolekárka, alebo niekde na farme, poprípade na družstve. Milovala som "vôňu" zvierat...na jazdeckom som doslovne nasávala vôňu koní. A tak som sa dostala na poľnohospodársku. Chcela som začať na družstve, pod ktoré spadala naša škola...bohužiaľ, prišla ešte počas školy revolúcia a po škole, zrušili družstvá. Našťastie som začala hneď brigádovať, neskôr ma zamestnali na neurčito v cukrárstve...chodili sme na jarmoky, predávali žužuláky, turecké medy, kokosové kmene, no proste kopu cukroviniek-tam sa začala moja láska k pečeniu. Nie, variť a piecť som už vedela...ale taká tá láska na celý život, tak to začalo tu. Túžila som po ranči, kde by som hosťom aj varila-také spojenie mojích dvoch vášní...toto bol môj sen. Ranč, zvieratá veškerého druhu, veliká záhrada so záhonmi byliniek, zeleniny a ovocia . Cukráreň neskôr síce zrušili, ale zabezpečili mi prácu v obchode. Ešte som vystriedala jednu predajňu, a tam som zistila, že veru môžem si ja ešte dorobiť nejakú školu, ale načo?... ja, ja potrebujem kontakt s ľuďmi...nemohla by som byť niekde v kancli-"zadusila" by som sa. Láska ku zvieratám bola stále, ale nejak nebola v tom čase farma, ani družstvo v okolí, kde by som sa realizovala. V obchode mi bolo super-postúpila som na zástupkyňu...milovala som, keď som mohla poradiť-moja papuľka bola v siedmom nebi. Proste, mala sa kde vykecať Deti som nejak neriešila...no, keď začali moje ženské problémy...jedna operácia, druhá, tretia, keď mi hrozilo, že deti mať vôbec nebudem-začala som snívať o nich. Bolo mi hrozne...po desiatich rokoch liečenia a operácií úplná troska, 30 rokov, 48 kíl-des a hrúza. Keď som v 31-ke zistila, že čakám dieťa, neverila som. Ani doktori. Celé tehotenstvo som preležala buď doma, alebo v nemocnici-ale stálo to za to Po ďalších štyroch rokoch sa nám narodil ďalší kaskadér. Milujem svoje deti a som ochotná pre ne urobiť všetko Starší, to je taký náš génius-jemu stačilo povedať raz, že sa to nemá, tak to nerobil... dával rozumy aj dospelým. Kvôli jeho rozumu sme sa dokonca presťahovali do vačšieho mesta, kde snáď bude mať lepšiu možnosť vzdelávať sa. Mladší, to je "typické" dieťa so zúrením, trieskaním o zem, nadávaním(ktoré dotrepal Tomino zo školy), vrieskaním(keď ho chytí rapel, môžem ho aj dvadsať krát odniesť do izby, že nech príde, až keď sa ukľudní-nepomáha, vždy sa doteprí hneď nazad a pokračuje)...a tá jeho tvrdohlavosť. Ach jaj, tu zlyhávam na celej čiare ...som tvrdá mama-môže sa hodiť o zem, oki, idem ďalej-nejdem pre neho...musí ísť ďalej. Nechce papať?...s tým máme problémy od decembra oki, nepapaj-budeš hladný. Iné nedostaneš. A viete, čo spraví on? Povie, Marek nepapal, ide spinkať. Nezúri, nevrieska, že nedostane napríklad domácu pečenú mlsku, ako Tomi. Proste ide preč a hotovo. Ide ma roztrhnúť od jedu. Vôbec neviem, ako na neho. Nechcem povoliť, myslím, že by to bolo ešte horšie. Do kedy to potrvá? Absolútne netuším-mám pocit, že to trvá už dlho. Milujem svoje deti, a tak svoj sen o vidieku, kde by som sa realizovala zatiaľ odkladám. Chcem, aby boli k ostatným slušní, aby mali niečo v hlave, aby sa vedeli uplatniť, mali srdce na správnom mieste, boli zdraví a pomáhali si , a tak sa im toto všetko snažím vštepiť a pomôcť im k tomu. Možno raz, keď vyrastú, tak si ho splním...aspoň v to dúfam Dúfam, že ma zdravie, ktoré ma teraz trápi už druhý mesiac nezradí a dá sa do kopy. Zatiaľ snívam, a realizujem sa aspoň doma vo varení a pečení pre rodinu,
ale rada by som svoj sen aj prežila-uvidíme
Ale ešte musím prísť na to, ako všetko zladiť do kopy, keď tatinko je vačšinou pracovne v zahraničí, babka sa starať nemôže, druhí starí rodičia sú 200km ďaleko...a keď by som ešte ku tomu začala teraz žiť svoj sen...
Neviem, absolútne si to neviem predstaviť.
Snáď na to prídem...
Potom tu bude svietiť nadpis:Žijem svoj sen...