Keby sa dal vrátiť čas...

Vytrhla som ruku z maminej a rozbehla som sa k zelenej bráničke. Puma nestihla ani zaštekať a už som bola na schodoch, vo verande, kde bola krasna ozdoba s labuťami a farebnými skielkami. Vedela som, kde ho nájdem. Sedel v kuchyni, sivé vlasy dôkladne učesané,čerstvo oholený voňal od Pitralonu a na brade mal este drobné krvácajúce ranky od žiletky. "Kde je starká?" Vždy som vedela, aká bude odpoveď a vždy som sa to spýtala znova. "Padla do pomjí", zasmial sa a vedel, že som mu neuverila. Odhrnula som záves, kde mavali pomje (odpadky z kuchyne pre prasiatka)."Nie je tam!" s výskotom som vbehla do obývačky, odkial sa šírila vona kysnuých závinov. Vždy boli štyri a jeden kakový, pre mňa. Jasné, že starká bola tam. Vo svojej zásterke krájala koláče pre nás. Ukradomky som ešte v starom sekretári vybrala kocku cukru z cukorničky, to bolo moje. "Môžem tu zostať?" Jasné, že som mohla...Milovala som tie prázdniny u starkých, zážitky, vona pokoseného sena, príbehy z minulosti, zvieratá a večer Rendl a Hopkirk na čiernobielom televízore. Strašne som sa potom bála a tak som sa pevne pritúlila k starkým uprostred širokej starej drevenej postele a starká ma škrabkala, kým som nezaspala...

Čas bežal, vrýval vrásky do tvárí mojich starých rodičov. Ani neviem ako, skončila som strednú školu a odišla na vysokú. Starkí čakali každý týždeň, či sa u nich zastavím. Pamatám si na zavináče, ktoré my starký kupoval a miloval ich rovnako ako ja...Prežíval každú moju skúšku, nosil vždy do kostola kvety a tešil, ked som mu zavolala, že úspešne. "Ešte ťa chcem vidieť v bielom plášti a potom už môžem zomrieť". Ale prosím ťa, ty sa už pochovávaš 20 rokov a vidíš, zachvílu 80tka" odbila som ho žartom. Možno vtedy netušil, ako kruto sa mu toto želanie splní. Na mojej svatbe pretancovali so starkou do rána, napriek pokročilému veku.Odstahovala som sa do iného mesta a tak návštevy boli zriedkavejšie.Plakal od šťastia, keď som promovala, plakal od šťastia, ked sa mi narodila pol roka po tom dcéra.Na prvú návštevu s malou som sa neohlásila, chcela som ich prekvapiť. Vravela som si, kde by boli, ked nie doma.Nabalená koláčmi a jeho oblúbenou plnenou paprikou som zaklopala.Nebol však doma. Vravela som si, nevadí, nabudúce.

Bola to chyba. Nabudúce už nebolo. Odišiel náhle, nečakane, bez rozlúčky...Presne na den matiek pred 2 mesiacmi. Zostala mi len starká.Prežili spolu 64 rokov. Boli ako kosa a kameň, ale lúbili sa.Niekde v podvedomí som tušila, že chcú byť opať spolu. Starká upadla do kómy, z ktorej sa už nepreberie.Jej telo je ešte s nami, ale verím, že ich duše sú už opat spolu, už navždy. Keby sa dal vrátiť čas, aspon na minútu, chcela by som byt opať tým malým dievčatkom a aspon na chvílu sa pritúliť a zacitiť tú známu vônu Pitalonu... Chcela by som mu ešte raz povedať, ako veľmi ho ľúbim a potrebujem. Každý mi vraví, máš svoju rodinu, ved sa dožil pekného veku... Ale ked niekoho ľúbite, je jedno či má 20,40 alebo 80, jeho strata bolí rovnako. Ak niekoho lúbite, povedzte mu to, lebo čas sa vrátiť nedá a nabudúce už nemusí byť...