zas som o kúsok "dospelejšia"...

Možno to v mojom veku vyznie smiešne, veď dospelá som už dlho, ale stále mám pocit, že pokiaľ som odbremenená od istých vecí,ktoré k životu síce patria, ale vybaví ich niekto iný, tak akoby som ešte do úplnej a zrelej dospelosti potrebovala "dorásť".
K takýmto záležitostiam patrí aj vybavovanie pohrebu - dosiaľ som nepotrebovala byť v priamom kontakte s pohrebnou službou /a nijak mi to nechýbalo/, len som sa pohrebu ako smútiaca zúčastnila.
Ale včera nastala zmena...
Ráno mi mamina volala, cez ten srdcervúci plač som jej skoro vôbec nerozumela... až nakoniec som pochopila: zomrel jej druh, v noci, v spánku, nič netušila. Prosila ma, aby som jej cez internet našla pohrebnú službu. Hľadala som, volala som /a aj keď nechcem byť protivná, ale úprimne on nebol dobrý človek, aj tak pri vysvetľovaní situácie som sa rozplakala do telefónu/. Manžel s nechuťou vstal po nočnej /už vedel čo sa stalo/, zalieval si kávu v kuchyni, mlčky som k nemu prišla a objala ho, zašepkala: "Sľúb mi, že tak náhle nezomrieš." Viac som nemohla povedať.
Deťom som opatrne vysvetlila situáciu, starší synovia to vzali normálne /nebol im to blízky človek/, ale keďže babuľka chcela ísť za maminou spolu s nami, musela som aj jej ešte opatrnejšie povedať, čo sa stalo...slzičky sa jej tisli do očí, pochopila to /už s nami pochovávala milovaného psíka, už bola na pohrebe môjho dedka...už vie, čo znamená zomrieť/.
Narýchlo som navarila obed, trochu z neho odobrala pre maminu /aj keď v danej chvíli asi by jej nechutilo, ale po čase si trocha zaje/. Deckám som rozdala inštrukcie, ako to bez nás zvládnuť, najstaršieho som poverila velením...
Viezli sme sa len s manželom v aute a zo mňa išli slová, spontánne, úprimne... a manžel mlčal. Chcela som po ňom skríknuť, aby mi povedal, čo si o tom celom myslí, ale nekričala som /naučila som sa práve tu na naničmame, že nikto nemusí reagovať tak, ako očakávam/. Tesne pred Nitrou ma mlčky chytil za ruku a pár sekúnd sme takto zostali, vedela som, že pri mne stojí a nemusí nič vravieť /rovnako sa zachoval na otcovom pohrebe a mne to stačilo/. Prišli sme k mamine, objala som ju, zavolala do pohrebnej služby, dohodli sme stretnutie a kým sme čakali na dohovorenú hodinu, tíško sme sa rozprávali... povedala som jej, aby si zbalila veci na noc, že pôjde ku nám. Chvíľu sa zdráhala, ale prehovorila som ju, nechcela som ju nechať v izbe, kde noc predtým smrť si brala jej druha, samu.
Odviezli sme sa do pohrebnej služby. Pani majiteľka sa pýtala podrobnosti ohľadne pohrebu, ale mamina sa chvíľami "strácala", nevedela na niektoré otázky odpovedať, a tak som jej sediac za ňou, radila: vysvetľovala, že bakalársky titul znamená vysokoškolské vzdelanie, že keď nechce cirkevný obrad a praje si čo najjednoduchší, nemusí tam rečniť žiadna osoba, že veniec do rakvy nemusí dávať, lebo to bude kremácia a pod...moje prvé ťažké rozhodnutia, rady. Po prvý krát mamina nevybavovala za mňa, nevysvetľovala mne, nemusela ma chrániť... ale bolo tak trochu naopak. Pani majiteľka, veľmi príjemná a empatická osoba, viac-menej dávala inštrukcie nielen mamine,ale aj mne. Vonku som jej aj tak znova musela všetky detaily zopakovať, čo sa v tej spleti vybavovačiek strácala.
Cesta k nám bola už trochu uvoľnenejšia...to prvé najťažšie kolo mala za sebou.
U nás sa okolo nej "točil život". Nielen moje tri deti, ale ešte aj náš maltezák Alex sa jej plne venoval. Vyrozprávala sa, objednala som nám pizzu, zajedli sme si, pofajčila si a nastal večer.
Ako som jej ustielala na gauči a mamina sa prezlieka v kúpeľni, prišla za mnou dcérka a zvedavo sa pýtala:
"Babina bude u nás spať?"
"Áno, teraz sa babina u nás vyspinká."
"A prečo?"
"Vieš, aby babina nebola sama. Veď aj Ty chodievaš spávať k druhej babine."
"Ale ja som ešte malá."
"To nevadí, niekedy je dobré, keď aj veľký môže niekde inde prespať, aby mu bolo trochu lepšie."
"Dobre, už viem. Ale akože som sa nič nepýtala."
Televízor tíško "šiel", mamina si natiahla unavené telo, my ostatní sme sedeli roztrúsení po obývačke... Keď babuľka zaspala a mamina tiež, naskytol sa mi krásny pohľad: najstarší syn /17/ sediac v kresle, mladší /13/ usadený na zemi a manžel usadený na stoličke spoločne s láskou hľadeli na moju spiacu maminu. Toľko nehy som v ich tvárach dávno nevidela... Napriek tomu, čím sme si od rána prešli, som mala pocit pohody, pocit, že mám skvelú rodinu...a to je najdôležitejšie.
Keď aj chlapci zaliezli do detskej, manžel jemne pohľadkal maminu po ramene a pošepol mi: "Dobre, že sme ju vzali k nám. Neviem si predstaviť, čo by tam dnes robila sama..."
Bola to ďalšia skúška... a sme po nej silnejší a o zážitok bohatší. Posilnila nás.