Iný pohľad ....

Vravím mojim babám – poďte rýchlo pozrieť, o čo sa súťaží, krásna drevená kazeta na čaje po akej sme vždy túžili a plná Mistralu! Nadšenie ovládlo našu domácnosť, len praktická Barča zahlási: „A aká je téma?“ Najkrajšie Vianoce, to je brnkačka, je to jasné o čom to bude ... „Nooo, to ale nie je také jednoznačné,“ namietne prvorodená. „No uznaj, blbý Janko – ako to mohli byť MOJE najkrajšie Vianoce...?“

Sedím tu pred monitorom a usmievam sa pod fúzy – ako málo niekedy stačí na otvorenie očí a ako málo niekedy stačí, aby sme dostali tú správnu inšpiráciu. Od momentu, čo som zistila, že bola vypísaná nová súťaž som jednak bola spokojná, že viem o čom budem písať a jednak som si lámala hlavu nad tým, ako ten príbeh napísať a neopakovať sa – obávam sa totiž, že i keď nie v ucelenej podobe, väčšinu detailov som tu už (zrejme aj neraz) spomínala, mne priam prídu chronicky známe.

Mám totiž vianočné dieťa. Doslova a do písmena vianočné – narodené 24. 12. ráno. Taký malý „Sklaventreiber“ (nem.: pohonič otrokov) – začala sa pýtať na svet 2 hodiny po tom, čo som si o druhej ráno ľahla po vyčerpávajúcej prípravy všetkých tých prepotrebných vecí na (stavanie stromčeka, pečenie koláčikov, príprava zeleniny do zemiakového šalátu, balenie darčekov a – v neposlednej rade – varenie a ochutnávanie údeného, čo sa neskôr ukáže ako veeeeľmi dôležitý faktor). Ale musím čestne priznať, že som len dostala, o čo som si sama koledovala.

V lete – ešte nebolo poriadne vidieť, čo sa deje – sme sa stretli dve kamošky v radostnom očakávaní, porovnali termíny (jedna týždeň pred a druhá týždeň po onom najkrajšom sviatku roka) a dohodli sa – „stretneme sa na Vianoce v pôrodnici“. Obe sme tomu sľubu dostáli a nielen to, náhoda chcela, že sme boli aj spolu na izbe a to dalo základ jedným z mojich - ak možno aj nie celkom v pravom zmysle slova najkrajších, ale rozhodne najpozoruhodnejších a najnezabudnuteľnejších Vianoc. To nebol pobyt v nemocnici, to bol jeden neutíchajúci žúr – až taký, že nás pravidelne chodili upozorňovať sestričky, nech sa „miernime“.

Na programe bolo o. i. prepisovanie učebníc pre medikov – zistili sme totiž, že najlepším prostriedkom na vyvolanie pôrodu je koštovanie práve uvareného údeného – úplne jednoznačne to bolo to posledné, čo sme robili tesne predtým, než to na nás prišlo. Ďalšou zábavnou kategóriou bolo vyberanie mena pre to moje malé nešťastníča – lebo pod vplyvom kolektívneho vedomia, šoku z toho, že som doma nechala na Štedrý deň chlapa samotného s dvomi deťmi, neupečenou, ale rozmrazenou a nasolenou kačicou, že chlap pravdepodobne nikdy nenájde miesto, kde som poschovávala tie už zabalené darčeky, že toto a hento a tiež určite pod vplyvom splašených hormónov – skrátka zviklali ma – že predsa nemôžem tomu nevinnému dieťaťu skomplikovať život menom Dorotka a ja som tri dni žhavila telefónne dráty, vyberajúc nové meno a pohľad na to malé neviniatko bez mena mi vháňal slzy do očí zakaždým, keď mi ju priniesli na kojenie.

Nebolo to ale to jediné, čo mi vháňalo slzy do očí. Slaný vodopád spúšťala aj spomienka na môj prvý telefonát domov, keď som Barborke celá vytešená oznamovala, že má sestričku. Lenže, chyba lávky, sestrička nebola tým, na čo sa Barča tešila .... Urobila som totiž zásadnú chybu a „sľúbila“ som niečo, čo som nemohla splniť – teda, presnejšie, mohla som to sľúbiť iba na 50%. V rámci príprav na príchod nového člena domácnosti som si totiž „požičala“ ako príklad kamarátkinho druhorodeného syna a často som rozprávala, ako aj my budeme mať „takého Janka, ako má teta Zuzka“. Barborka, malý „rozumbrada“ chvíľu pošpekulovala a hneď našla riešenie – keďže vedela, že Zuzka by bola k svojmu Miškovi rada pridala dievčatko, tak mi navrhla: „Nemohli by sme si to s tetou Zuzkou vymeniť – mi im dáme našu sestričku a vezmeme si ich Janka...“

Nepomohlo ani, že si toho svojho vysnívaného Janka našla pod stromčekom – zohnala som totižto pre ňu podpultového Filipka (bábiku – dieťatko, ktorá bola v ten rok na trhu nová a teda patrične nedostatková a bez patričných známostí nezohnateľná, veď to ešte veselo zúril socík). Trpký pocit zostal a prvé roky aj dosť ovplyvňoval súrodenecké súžitie ...

Nech je akokoľvek, dnešná Barborkina poznámka mi opäť raz pripomenula ako veľmi záleží na tom, kto sa pozerá ...