Vianočný román č. 22

Mira sa ráno zobudila na hrozné sucho v ústach. Zasa som to raz trochu prehnala, pomyslela si. Včera si znovu otvorila fľašku a vypila ju až do dna. No čo? Vždy ju doma čaká len tma a ticho. Cíti sa taká osamelá a je jej tak strašne smutno. Ach Maroško...prečo? Prečo som bez teba?
Vtedy, keď sa mu stala tá nehoda s kamiónom myslela, že zošalie. Nevedela čo si má počať, už už bola rozhodnutá, že mu všetko povie, že už nemôže byť bez neho, že ho miluje.
Pche, Nataša...všetky informácie o ňom vedela od nej. Stále sa jej vypytovala. Už to Nataši možno prišlo aj zvláštne. Ale nech, len aby bol Maroško v poriadku.
Pomaly prešla do kúpelne, točila sa jej hlava. Už s tým musím skončiť, pomyslela si hádam aj dvadsiaty raz. Pozrela do zrkadla a rozplakala sa.
Taká sama, opustená. A tá cudzia tvár v zrkadle. Musí sa dať dokopy. Takto to ďalej nepôjde.
Začula ako je zvoní mobil. Pozrela na displej.
Zasa otravujú z roboty. Mala by tam už zájsť, siedmy deň je doma a vyspáva tie opice znova a znova.
„ Prosím!“
„ Miruška to som ja Ajka . Ako sa máš, už nám tu chýbaš.“ Medový hlások Andrei jej pílil uši. Krava jedna, pomyslela si.
„ Ajka, ďakujem, že si si na mňa spomenula, čo potrebuješ?“ povedala Mira rovnako sladkým tónom.
„ Ale, ja len tak či si to počula aj ty. A vlastne ty máš teraz dovolenku, ako by si mohla, že?“ zachichotala sa Andrea.
Tak už sa vymáčkni ty falošnica jedna, súri ju v duchu Mira.
„ Predstav si, že Nataša dnes neprišla do práce a ani sa neozvala, ona taká zodpovedná osoba. No chápeš to? Veď vieš ty na ňu stále dozeráš , tak ti volám. Ktovie čo sa stalo, že?“
Miru chytila panika. Maroš, Maroško, nie! Určite sa mu nič nestalo. Ako si tá krava dovolila neozvať sa. Čo si počne? Čo je s nim?
Zrazu sa prebrala z myšlienok, Andrea ešte niečo splietala.
„Ach Ajka musím končiť. “ zložila bez pozdravu.
Čo sa deje, kričalo jej v hlave.
V tom zazvonil znovu telefón. Volá Maroš. Maroš?!!!!
Naposledy jej volal keď... rýchlo zdvihla telefón.
Ani nedýchala, len čakala čo Maroš povie.