Manželstvo - partnerstvo

Po prečítaní príspevkov o teplákoch, fackách, držaní pod krkom a podobných som sa rozhodla napísať tento blog.
Manželstvu, partnerstvu a rodičovstvu nás nikto neučil, nejak sa to nedostalo do učebných osnov. Aspoň mňa to nikto neučil. Musela som sa sama, aj spôsobom pokus - omyl. Ako mladomanželka som raz doma v súkromí povedala manželovi, že nie je dobre oblečený, skombinoval kárované nohavice s páskovaným tričkom. ( išli sme kamsi na návštevu ). V momente, keď som to vyslovila, som to už aj oľutovala. Stačilo sa pozrieť do manželových očí. Spätne si uvedomujem, že mi nešlo o manžela, nešlo mi o mňa. Išlo mi o to, čo si pomyslia ľudia, ktorých sme išli navštíviť . A čo som dosiahla? Manžel sa síce prezliekol, ale mal pokazený deň on aj ja. Chýb sme porobili dosť, obaja, ale snažili se sa z nich poučiť a neopakovať ich. Prežili sme si toho veľa. Bolo radosti i smútku, chudoby i peňazí, pohody i oblakov. Prvých 12 rokov manželstva sme bývali u našich, keď ocko zomrel, tak u maminy. Často som sa ocitla medzi dvomi mlynskými kameňmi, učila som sa kompromisom, diplomacii. Vychovávame spolu troch synov, teda jeden už vyletel z hniezda, druhý je dospelý, ešte študent a tretí bude mať 5 rokov. Sme spolu 21. rok a ja mám pocit, že naše manželstvo je čím ďalej, tým lepšie a krajšie. Rozprávame sa spolu, vieme sa spolu smiať, zároveň rešpektujeme chvíle, keď máme "svoje dni." Manžel nepatrí medzi mužov, ktorí šepkajú do uška milujem ťa. No ja viem, cítim, že ano, pretože pri odchode do práce i príchode z nej dostanem pusu, pretože ma chytí za ruku, keď niekam ideme, pretože ma len tak capne po zadku, keď okolo mňa prechádza.
Dosiahla som celkom slušnú pozíciu v práci, vedela by som byť kľudne samostatná osoba a postarať sa o seba aj o deti. Nezabúdam však dávať manželovi najavo, že ho potrebujem, že je pre mňa, pre nás dôležitý, že ho máme radi a vážime si ho. Život je taký krátky a nevyspytateľný, je škoda si ho znepríjemňovať nepodstatnými vecami.