Hm...
Dva roky dozadu stala sa mi nepríjemná vec. Moja kamarátka z mladosti sa na mňa nahnevala, urazila a povykrikovala mi do telefónu veci, ktoré ma dosť zranili. Cítila som sa v tom konflikte nevinne, o to viac sa ma to dotklo.
Prežili sme spolu určité životné obdobie, boli sme mladé, žili sme, ako sme vedeli. Ona sa pomerne mladá vydala. Chcela uniknúť od rodičov, večne sa hádajúcich, nechápajúcich jej mladú dušu, od matky - prísnej a večne kritizujúcej, od otca, ktorý častejšie hľadel do pohárika ako na svoje deti...
Nuž veru, nemala šťastnú ruku pri výbere manžela. Ani príchod dieťatka mladú rodinku nezachránil, skôr naopak. Maličké bábätko, opitý manžel, nervozita, stres, hádky... Pomerne rýchlo došli pred rozvodový súd. Kamarátka sa snaží, stará sa, dnes už o šikovnú vysokoškoláčku, ako len dokáže. A popri tom starne... Už dávno to nie je to mladé, pekné dievča, dnes je to teta v rokoch...hm...o rok staršia odo mňa...ale v reále nás delia dlhé, predlhé roky...
Tak sa nejako stalo, že sme sa pred tými dvomi rokmi nepochopili, ona zatrpknutá, ja možno slabý diplomat... i kúpila som... koľko sa do mňa zmestilo... Nabrýzgala mi, zranila ma a švacla mi telefónom. Bum. A dva roky mlčania. Nič, len asi dve náhodné stretnutia v meste, vybavené slušným ahoj.
A dnes telefonát. Na pevnú linku, lebo vraj má už iný telefón, v starom ostali všetky kontakty (alebo žeby moje číslo vtedy vymazala? veď to je vlastne jedno...).
Bolo cítiť, že volá s obavou, čo urobím. Ospravedlnila sa mi za ten konflikt, že ju to mrzí....
Niečo odo mňa potrebuje, viem, že to ju primälo k tomu, aby sa odhodlala mi zavolať.
A mňa premohli emócie. Bolo mi jasné, aké ťažké to pre ňu bolo. Určite bojovala so svojou hrdosťou, ješitnosťou... a usúdila, že inú možnosť nemá, len ma osloviť... Nedokázala som ju odmietnuť, vlastne som to ani nechcela urobiť. Nejak som cítila, že ten môj pocit zranenia niekam vyprchal... Je nešťastná, viem. Borí sa životom, ako sa dá. Veď aj cez naničmamu už dostala pred tromi rokmi vianočnú pomoc...
Navrhla som jej stretnutie pri káve. Porozprávame sa, dohodneme sa.
A teraz pátram po tých mojich negatívnych pocitoch voči nej a nejak nie sú... fakt sú preč... odpúšťať sa dá a treba to... človeku je potom ľahšie...
Eva 
Prekvapenie...
reklama
reklama
reklama
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
Najčítanejšie recepty
Najnovšie recepty
reklama
snazila som sa vtedy pochopit, preco sa ku mne tak zachovala a zrejme som pochopila. Bola to jej ludska bolest, nestastna dusa, povaha... A asi aj preto som dokazala dojst k tomu odpusteniu.
Eva
dik
Eva
Verím, že odpúšťanie je krásna cesta
a ak to príde úplne spontánne ešte lepšie. 
su niektore veci, ktore som este nedokazala odpustit - myslim niekomu inemu (a niektore aj sama sebe...), ale ozaj je to dobry pocit
, posnazim sa este 
Eva
Pekne
Nuž Evka, ja až ako staršia žena som prišla na to, že väčšinou odpustime ešte skôr ako si to uvedomime a to je na tom všetkom to krásne.
Bolí to a hnevá nas to a predsa po čase zistime že niet zášte v nás
a je to tak v poriadku, mozno vek a skusenost prinasaju spolu s pokorou aj vacsiu schopnost odpustat
Eva
Eva
Evi, poznám ten pocit . Vieš keď je človek šťastný a spokojný ako si ty , tak prežité negatíva a krivdy zmaže , neživí ich v sebe.
A keď sa niekto takto nečakane objaví ,skôr sa snažíš toho človeka pochopiť, prečo konal tak ako konal a zlosť voči nemu už dávno necítiš, skôr ľútosť a paradoxne , keď to ide tak mu i pomôžeš.
Prežila som čosi podobné v súvislosti s mojim EX.
Verím, že nájdeš cestu ako bývalej kamarátke pomôcť a sama budeš mať z toho dobrý pocit
ano, chcem jej pomoct. Davne priatelstvo uz asi ostane tam, kde je, v minulosti, ale to pochopenie je. Dakujem za pekne slova
Eva
Tak to vám, baby, budem držať palce, aby vám to stretnutie vyšlo.
dakujem
, zalezi len na nas a na ochote casovo sa zosuladit. Ochota stretnut sa je. a asi aj povedat si, co treba...
Eva
Ja sa drzim toho isteho, odpustam , aj ked si este dlho pamätaaaaaaaaam. Moja dcera to riesi slovom :,, ja sa nehnevam , karma ta dobehne,"
Aj ja si pamatam, ale uz vtedy, ked sa ten konflikt stal, som si to dokazala vysvetlit. Viem, preco tak reagovala, pochopila som, ze inak nedokazala. A karma robi svoje, ja viem. Len by som bola rada, keby tu zienku uz konecne stretlo aj nieco pekne.
Eva
Tak dnes sa mi stalo, dievcata, zasa nieco zvlastne. Pred skolou som sa stretla s maminou Evickinej byvalej kamaratky, dievcata sa kedysi poharkali a my - maminy, sme to silne prezivali a prerusili spolu kontakty.
, len akosi v priebehu par hodin sa pohli zvlastne lady...
A rano som sa jej s usmevom prihovorila, ona sa velmi tesila a hned mi aj vravi, ako ju mrzi, co sa kedysi stalo, ze sme to tak prezivali a ako ju to mrzi, ze sme sa prestali kontaktovat.
Nuz ono to teraz vyzera, akoby som mala kopu konfliktov a nevyriesenych sporov, nie je to tak
Eva
Krásne...
Čas odpustení a zabudnutí.
Odpustiť neznamená súhlasiť s tým, čo danej osobe odpúšťam.
Dlho som si práve toto myslela... a je to úplne inak.
Dôležité je Evka, že ideš ďalej a si tu opäť pre svoju kamošku. Ozajstné kamarátstva prekonajú všetky úskalia a príkoria.
Prajem Vám, aby ste obe zabudli, nepripomínali si to zlé, nepríjemné a pokračovali zase v tom peknom....
tiez si myslim, ze odpustit nie je s tym, co odpustam, ale mozno pochopenie, preco clovek konala ko konal.
Toto kamaratstvo ostane v minulosti, myslim, ze sme sa obe posunuli uplne inymi smermi. Ale to, co bolo, v dusi ostava.
Eva
Eva