33. pokračovanie Nanič románu

...je koniec mája slniečko svieti všetko sa krásne zelená a nový život je v plnom rozpuku. Hanka berie do rúk knihu, ide si sadnúť do besiedky na záhradu ...aj hlavu prevetrá aj trochu farby nech tváre dodá. Len čo sa posadí pochopí že z čítania veľa nebude, za plotom šteboce malá Barborka neustále sa niečo pýta a komentuje.
"Ahoj, čo robíš?"- už si všimla aj Hanku, konečne má s kým hodiť reč, malá jazyčnica .
"Čítam knihu,ale vieš v podstate sa mi ani moc nechce, len som si prišla sadnúť na slniečko," usmieva sa Hanka ,
"Fakt si podrástla, je už s teba veľká dievka," zamyslená sa pozerá na dieťa. "Ako je to dávno čo som ťa prezliekala a horúčku s telíčka vyháňali ... ," koľko veci sa od vtedy zmenilo!!!
"Ja mám novu bábiku a kočík !!"- spevavým hláskom vykladá Barborka
"fíha bábika a,j ja som sa strašne rada hrávala s bábikou .Mala som jednu aj očká sa jej zatvárali a starká pre ňu uplietla aj teplú čiapku a svetrík.Niekedy keď budem mať čas ju pozriem isto "je odložená "
"jaj to bude super ,a pohráme sa spolu ,budeme ako dve mamičky a pokočíkujeme ich ,aj na...."- prúd slov sa len tak leje a Barborke žiaria očká ...Hanka sa usmeje, keď vidí to dieťa šťastné. Prečo jej neurobiť ešte viac radosti, aj tak to ma v živote ťažké byť bez mamy .Malému dievčatku musí byť smutno keď nemá mamu pri sebe ,ocko nie všetko vie ...
"vieš čo ? mne sa tu knihu aj tak nechce čítať, ideme spolu na povalu a pohľadáme tu bábiku,chceš? - Hanka vstáva a spomienka na obľúbenú bábiku otvára pohľad do detstva ...
idem !!!!...a už beží mala všetečnica ,musí okolo cez bránku. ..Hanka pridá do kroku, pred domom sa stretá so starkou i mamkou.
"idem do povale,pozrieť bábiku tú moju Martinku." chi chi
"ženy prekvapené pozrú jedna na druhú a naraz vyhrknú, čo ? kam ?
"ale spomínate si na bábiku čo mi doniesol ocko keď som mala 7 rokov na narodeniny ? Ja som jej dala meno Martinka, lebo bola taká krásna, a teraz som sľúbila malej Barborke že ideme pohľadať bábiku.Budeme sa spolu hrať!- mne sa už čítať nechce..chi chi"
...ale to už dobehla Barborka a tak jej Hanka podá ruku a spolu vykračujú .
"Tak dievča moje, tak...to je tvoja cesta, ešte to nevieš ale už si na ňu vykročila"- potichučky povie starká.Je usmiata,má iskierku nádeje v očiach .
"...Hanka ty si skutočne zázrak" - ozve sa spoza okna Adam
"prečo ja"-usmieva sa Hanka.
"strašne som potreboval dokončiť návrh a táto baba moja, nedala ani na chvíľku pokoj.Tak som ju trochu von ...a ty si ju pre bavila celé poobedie, videl som vás občas spoza záclony, nechcel som však vyrušovať a bol som rád že mám chvíľu kľudu .Prepáč, ale strašne si pomohla"
"niet o čom rozprávať,myslím že mne pomohla ona viac,tak krásne som si pospomínala na detstvo že ...som jej vďačná je to milá mladá dáma ..."
" baby moje, ja som pre vás pripravil niečo pod zub,už budete aj hladné od toľkej práce "- úsmev a spokojnosť žiaria s Adamovej tváre .
...už by bolo na čase isť,večera sa podarila, malá spi, všade vládne krásne ticho ...
"nedáš si čaj ,alebo pohár vínka,alebo ..."-Adam sa ešte snažil tuto chvíľu pozastaviť, cíti že Hanka už pomýšľa na odchod ...
...Hanka sa mu smutne pozrie do oči ,neodpovedá ...Adam si k nej sadne
" Hanka, viem že sa nepoznáme až tak ..ale som tu a ak by si chcela pohovoriť len tak o veciach čo nemáš komu, som tu ,neboj a nebudem roznášať klebety ani nezažalujem na teba"...snaží sa odľahčiť situáciu .
Hanka akoby len na to čakala, so slovami sa jej rínu slzy a nedajú sa zastaviť, pokiaľ nevyrozpráva všetko čo ju za posledné týždne ťaží ...
o všetkom ...ako na stretávke spoznala niekoho ,ako boli na pracovnom výlete, ako sa zamilovala a ako čaká a čakala kedy sa ozve .. on nič ...teraz pochopila... že je to len obyčajný chlap.. ona sa cíti smutná a sama lebo ...ale to už tak narieka že hovoriť nemôže .
Adam sa nakloní chytí ju okolo pliec a privinie k hrudi .
Teplo mužskej hrude,pevný stisk,a rameno ,čo viac potrebuje Hanka nachádza to čo jej chýbalo a ubolená duša dáva priestor vyplakať sa .Adam je ako skala ,vychutnáva pocit z objatia a vníma teplo Hankinho tela,ale v očiach je skôr nepokoj a pevný stisk pier naznačuje že myseľ je inde..
...ako mám toto zvládnuť,ona mi rozpráva o láske k inému ,o láske ktorá je nenaplnená ...ako sa mám zachovať ...ved ja ... Prišiel okamih keď si konečne priznal sám pred sebou, áno, asi som sa do tohto trochu uleteného stvorenia zamiloval...ja opatrný a rozvážny a ....ale na hrudi cíti líce a osamelosť ...Hanka potrebuje teraz kamaráta, čo pomôže ...nezneužijem
situáciu.. je slabá a zranená ...
Hanka sa po dlhom plači utíši a ....precitá vnímajúc náruč a neskutočne pevný stisk Adamovho objatia .
"juj prepáč,ja som...nechcela ....len ..asi som to musela dostať zo seba von ...a premočila som ti košeľu a ...
Adam utiera slzy z Hankinej tváre a na okamih si obaja uvedomujú blízkosť toho druhého ,ale inú blízkosť ako ked puká sklo ,cítiš niečo čo je ďaleko a krehké a pomaly sa otvára ,niečo sa na okamih zastaví a v očiach je pokoj ....
"budem musieť isť "-čaro preruší Hanka ..."prepáč"
"nič sa nedeje ,ved na to sú kamaráti "-žmurkne na Hanku.
..len čo zatvoril dvere po jej odchode zbadal čo tu zabudla, bábiku.
Berie bábiku do rúk ,pevne obime a po tme vchádza do izby k dcérke....-toto by bolo šťastie, mať vás dve spolu ...bolo by nám dobre ...bábiku položí do postele k dcérke pohladká detské ružové líčko a jemne sa ešte dotkne hračky ,akoby sa dotkol jej.

Prší!!!strašne prší,Hanka sedí v práci pri stole ale na robotu sa nesústredila ,pozerá von oknom ...strašný deň...
Zvoní mobil,nechce sa jej ani pozrieť , kto volá ,nechcem už nič dnes vybavovať som unavená z toho všetkého a ešte ten dážď... myslí si Hanka...telefón zvoní nekonečne dlho ...
"Prosím" ...dlhé napäté ticho...
"ahoj malá, ako sa máš"- srdce v hrudi bije ako zvon, splašené kone... ani dýchať sa nedá ...je to on ,slzy v očiach ...
"Ahoj Dušan"- tichučko šepne ...
"Ahoj ,tak ako sa máš ,čo robíš v taký strašný deň?
"...no žijem ,a som v práci aj keď leje"- jedným dychom povie napätá Hanka .Srdce z hrudi sa derie von a kričí radosťou, ale ....po takom čase a sklamaní ...nechce sa prezradiť ,že je šťastím bez seba..
"som tu v Košiciach, nedáme reč ? mám dáky čas medzi jednaním a tak som myslel...som v kaviarni na pešej,oproti fontáne,
máš čas?"- áno Hanka má času, aj chuť aj ....
"no neviem musím zistiť či to šéf prežije ,idem sa spýtať zavolaj za chvíľku až chceš ...
...upokoj sa dievča si dospelá ,rozumná a ...a zamilovaná!!! jupiii!!!- je tu prišiel sem a chce sa stretnúť ......rýchli pohľad do zrkadla ,trochu lesku na pery..
Bože, prečo som si dnes dala tieto staré rifle a tie ochodené topánky!... lebo pršiiii, lebo pršiii... kričí rozum ..Hanka to vie, ale to je jedno je tu !!!....
Beží,letí, skáče cez mláku a ponáhľa sa za nim ...on tam čaká na mňa!!!.Vyletí spoza rohu ,zomknutá ako myš ,udychčaná a postoji aby sa nadýchla...- takto tam nesmiem ...upokoj sa... len čo sa zbadá v skle výkladu spozornie ..-to takto vyzerám,červená rozmazaná ,mokrá a ....nadýcha sa ešte jeden pohľad .Som to ja, vlasy si za ucho zastrčí ,pery zovrie ,farba tváre sa upokojí a Hanka vidí seba tak ako po dlhí čas nevidela,pochudla... ..slniečko pehy vytiahlo, ale nevadí dáva jej to dievčenský nepokoj do tváre ,ale oči sú očami ženy, nie dieťa....už mu nenaletím už nie, som silná a viem čo chcem. ..nenaletím... neuverím ...
Odhodlane vstúpi do dvier .Vidí ho okamžite ,aj on ju, usmieva sa ...
letný bozk na ličko, sadajú si oproti sebe, niečo Dušan objednáva .
Hanka nevníma len vidí,...jeho oči,tvár ,úsmev a pery....je to on ,je tu...!
"Hanka-počúvaš toľko som tu povedal a ty nič,mlčíš ako ryba..."
nepočúvala, nevnímala, len sa tešila, ale teraz precitla ...prečo ju toľko nechal čakať! prečo ?
"kde si bol celu dobu ? prečo si sa neozval? ved si vravel že zvoláš ?"
Kladie otázku za otázkou, len čo polapila rozum aj dych od šťastia .
"ja som sa mal ozvať?" Hanka ved sme si nič nesľúbili ...ved ja som ti nič nesľuboval ,myslel som že aj ty si pochopila a brala si to ako nezáväzne krásne splynutie duší"
"splynutie duši"..nič som nesľuboval...myslel som že ...nepochopila som, nie nepochopila som !!!! kričí Hanka ..
kričí s plných pľúc kričí a plače, ale len vo vnútri na vonok si zachová tvár bez citu ...
nepochopila som! ja som nepochopila ,naletela som !...studená sprcha,.....a čo si čakala Hana ...hovori sama sebe, upokojuje sa...ved sa neozval celu tu dobu ,čo si očakávala že dnes dolezie po kolenách s kyticou ruži?!!! Hana zobuť sa !Hanka zobuť sa ...presne ako vravela mama presne! ..prečo mama má vždy pravdu? prečo som naletela?....
"Hanka dáš si niečo? "pýta sa Dušan ,ten Dušan čo ju tak sladko objímal a ktorého ruky boli tak teplé ...
"Hani usmieva sa, počujeme sa ...halo Hanka "-Hanka precitá a chladným úsmevom odpovedá
" ale jasne, len ten dážď ma tak pokoril, zima mi je "
"ahá, Hani a keby som pozohrieval ,mám kľúč od izby v hoteli čo som ubytovaný až večer odchádzam nechceš isť so mnou?"
Hanka nervy napnuté na prasknutie a búchajúce srdce, ale tvár kamenná.
"Vieš Dušan dnes nie ,dnes skutočne nemám čas ani chuť sa zapodievať a strácať čas s tebou ..musím odisť ..."
Dušan ju chytá za ruku
" ale princezná kam by si išla aspoň ten čaj dopi a pár pekných viet o sebe..."
"asi niečo na mňa lezie.Idem Dušan, ospravedlňujem sa ,ale idem"
"máš na mňa číslo, tak keby si mala chuť si znova povyraziť budem moc rád.Nemaj problém,ja som fakt spokojný ked natrafím na dušu ako ja, otvorenú a povznesenú a takú čo sa nepotrebuje viazať ,nikdy nič nesľubujem a rozhodne nechcem vzťah len radosť zo života !!!Tak ako ty Hanka ...
ale to už Hanka pomaly vstáva ,oblieka si premočenú bundu a odchádza ...
Cíti sa ako to počasie ,...plače .....- som ale sprostaňa takto naletieť,takto naletieť....