38.časť Nanič románu

Adam sa nepamatal, kedy naposledy plakal. Plakal, keď sa narodila Barborka, ale to bolo iné,to bolo od šťastia.
Srdce mu zvieral žiaľ, strach a beznádej.
Žiaľ z toho, že takéto čosi postretlo práve Hanku. Jeho Hanku. Hanku milú, prívetivú, ochotnú. Hanku protivnú, ostrovtipnú. Rozporuplnú a zároveń tak vyrovnanú...
Mal strach, že ju stratí skôr ako jej vyjaví všetko, čo ho teraz v duši páli. Všetko čo chce ísť z tej tajnej skrýše von, na svetlo Božie. Nie, už to nebude tajiť... Nech sa rozhodne ona.

Ostal veľmi sklamaný po tom nevydarenom stretnutí po štátniciach. Predstavoval si to inak.
Pôjdu spolu peši, ruka v ruke, na pekný a príjemný obed. Po obede mal nasledovať koláčik u Veliho, potom kávička... a pekné popoludnie malo mať to správne romantické čaro, ktoré majú ženy predsa tak rady.
Vstal, neprítomne habol po bunde a pomaly odchadzal k autu... Ano, ide za ňou...
Čo ak už nebude mať nikdy šancu povedať jej o svojej láske?
"Nepremrhám už ani chvíľu, ani malú chvíľočku..." mrmlal si celou cestou k nemocnici.
"Hanka sa už iste prebrala po operacii, azda by som jej mal kúpiť aj nejaký kvietok, nech sa poteší..." trkotal si ďalej sám so sebou... a tak cestou kúpil obrovskú kyticu ruží, bonbóniky, malú plyšovú opicu pre šťastie...

Po príchode do nemocnici dlho postával pred dverami jej izby. Potichu zbieral odvahu.
Už zmýšlal o odchode, keď sa otvorili dvere a v nich sa zaškerila Katka pri pohľade na jeho bledú tvár a obrovskú kyticu... " No niekto sa plesol po vreckuuuu" zatiahla významne.
No mama Alena sa len chápavo usmiala. Už ho čakala.
" Len choď dnu, my sme už na odchode. Aspoň nebude mať ani chvíľu čas premýšľať čo sa stalo" povedala so smútkom v hlase.
Adam nesmelo vošiel, a očami hľadal jej tvár v bielom vankúši. Takmer splývala s ním.
Keď sa ich pohľady spojili, rýchlo zo seba vysypal:" Aha, čo ti nesiem" a rýchlosťou blesku vyťahoval všetky drobnôstky, čo jej nakúpil.
Nastala trápna chvíľa ticha.
Adam si sadol, a v duchu si nadával do blbcov a slabochov.
" Ja ..." ozvalo sa z oboch úst.
" Ja..." ozval sa Adam opäť. " ...chcel by som ti niečo povedať..., aj keď toto nie je tá najvhodnejšia chvíľa..." odmlčal sa
Ona hľadela bledými očami do perín, on von oknom.
"...bál som sa o teba. Lebo mi..." zrazu mu naskočila hrča v krku...a horko tažko dopovedal "...na tebe záleží a myslím, že som sa do teba zamiloval" šepkal tichúčko.
Hanka zdvihla neprítomný pohľad, a ešte tichším hlasom, akoby ju nikto nemal počuť, akoby to šepkala hviezdam... " som tehotná ...ak ešte stále som..." jej slová, ktoré hľadali odpoveď sa ticho rozplývali izbou, a tam v tichu, ktoré sa rozhostilo bolo počuť všetko... jemný tikot hodín, vzdialené hovory, autá pod oknom, zrýchlený dych, šuchot periny a tlkot dvoch sŕdc... ktoré bili pre nejaké ďalšie...