Ako sme Rastynkovi kyptík ratovali

Rasty je náš neplánovaný pes. Benny je plánovaný. Kolega má prekrásnu zlatohnedú kokeršpanielku Jessicu. Z času na čas ju zoberie na vohľady k psíkovi, „nech si dievča užije“. A on si potom užíva korunky, keď predáva šteniatka. Ja, veľký milovník zvierat, som sa nemohla vyrovnať s tým, že naše deti vyrastajú na dedine a nemajú ani psíka. My svoj dvor nemáme-sme v podnájme a svokrovci majú síce veľký dvor, ale neohradený, vôkol obteká potok.

Toľko som manželovi pískala za ušami, až som ho presvedčila, že by sme si mali od kolegu jedného zobrať. A tak sme netrpezlivo čakali, kedy Jessy „otehotnenie“. Jožko s ňou na vohľady chodil, ale stále len krútil hlavou, že „nedala mu suka jedna!“ . Ale ona dala! Len nie tomu, ktorého jej vybrali, ale tomu, ktorý sa jej pozdával – susedovmu špicovi. A tak keď sa o niekoľko týždňov narodili šteniatka, bol o ne veľký záujem, všetkých šesť už vopred malo svojho majiteľa. Kolega im hneď po narodení odstrihol chvostíky, ako sa to kokeršpanielom robí. Len my sme chceli psíka s chvostíkom.
Keď prišiel deň D, vošla som do kancelárie a na mojej stoličke sedel prekrásny bielunký živý plyšáčik. Smutný pohľad kokeršpaniela a huňatá srsť špica. Celý deň sa mi motkal okolo stoličky a keď ostal sám, jeho kňučanie sa rozliehalo po celej chodbe. V celej firme sa o ňom hovorilo, dokonca ho prišiel pozrieť aj náš námestník. Bol neodolateľný! Teraz samozrejme hovorím o psíkovi, nie o námestníkovi. Aj keď...keď sa tak rozzúri a začne ziapať a rozhadzuje rukami, tiež je neodolateľný. Človek len ťažko odoláva tomu, aby sa nezahnal... No ale vráťme sa k psíkovi. Doma sme (s manželom ) nikomu nič nepovedali, lebo svokrovci by určite nesúhlasili. Jednoducho sme ho doniesli domov a hotovo. Bolo že to radosti! Decká sa skoro pominuli, myslela som že ho zjedia od radosti. Len sme mali dilemu pri výbere mena: staršia chcela Bennyho a menšia Rastyho. Nakoniec zvíťazil Benny, no nezhody vznikali aj k vôli tomu, ktorá sa s ním hrala dlhšie, ktorá si ho išla zobrať prvá a pod.
Asi o 2-3 týždne kolega prišiel s tým, že jeden psík mu ostal. Tí čo si ho zajednali, si to rozmysleli. „Donesiem ho vám, budete mať dvoch psov!“ povedal zo srandy vážne a môjmu mužovi napočudovanie nebolo treba dvakrát hovoriť. Na druhý deň sme si teda adoptovali aj druhého psíka-bez chvostíka. Mal len taký „kyptík“. Prišli sme domov, manžel otvoril dvere a vpustil ho dnu.
„Benny, Benynko, chlpáčik môj...Benny!Aký je čudný....tatkóóó, čo si mu urobil s chvostíkom? Spustila hneď staršia etela. Vtedy prišla menšia etelka a vykríkla „To nie je Benny, to je Rasty! Rastynko môj!“ A tak má každá svojho psíka. Zvláštne je, ako sa tí psíci hodia povahovo k našim dievkam. Benny je vážnejší a keď sa mu niečo nepozdáva, hneď si „mrmoce“ popod fúzy, celkom ako naša staršia etela. Rasty je hravý, roztopašný a strašne rád sa láska – ako naša menšia etela. Tá sa však s oboma psami tak zžila, že keď je medzi nimi, dostáva sa úplne do ich sveta a oni jej 100%ne rozumejú. Rastyho často češe a vyrába mu účesy. Ten jeho „kyptík“ má obrastený dlhou srsťou a ono to vyzerá, ako by mal copík. Raz mu naň navliekla gumičku. Keď sa dohrala, na gumku zabudla. A milý psík po pár dňoch zosmutnel, len posedával a prestal jesť. Nechcel k sebe nikoho pustiť a bolo ťažké zistiť, čo ho trápi. Až nakoniec svokor objavil, že na chvostíku má gumku, ktorá bránila cirkulácii krvi. Zapálilo sa mu to a hnisalo. Vrčal, bol problém dať mu to dole. Ale za pomoci zvelolekára sa to podarilo. Pichol mu injekciu a my sme s napätím čakali, čo bude. Či náhodou nepríde aj o ten svoj kyptíček, ten kúštik chvostíka, čo mal. Na druhý deň som ho bola pozrieť. Otáčal sa mi prdelou. Nechcel, aby som sa mu toho dotkla, len mi ukazoval, že je ubolený, potreboval poľutovať. Pritiahla som si sane, aby som si k nemu mohla sadnúť a chvíľu ho hladiť, no on vyskočil na ne a usadil sa doprostred. Neuveríte, ale kým sa neuzdravil, sedával na nich a nikoho k tým saniam nepustil. Naštastie sa to dobre skončilo a dnes máme jedného psíka s huňatým chvostom a druhého s vrkočom, ale už bez gumičky.
A tým, ktorí vydržali čítať až do konca, prezradím, že nie je pravda, že psy majú chvost na to, aby udržiavali rovnováhu (snáď ste o tej teórii počuli?!). Náš Rasty si vystačí aj s „kyptíkom“ a veru ani raz sa neprekotil na papuľku!