Ako to bolo...

Objavil sa tu článok o svadbe a ja som sa akosi rozcítila, rozspomínala...
Sedeli sme s kamarátkami v našom obľúbenom bare, dávno som s nimi nikde nebola, ale nestane sa zo mňa predsa pustevník a samotár. A tak som ten piatok vypadla- nahodila rifle a tričko a už po x- tý krát som sa vracala do tej putiky- nič moc, ale tiež to nebolo miesto, kde sa chodili opíjať puberťáci z celého mesta. Vlastne aj ja som puberťáčka, ale takéto akcie ma "už" nebavia.
A tak si sedíme v boxe, popíjame kofolu a baby sa rozprávajú. Nie som v obraze, hovoria o niekom, čo je do jednej zaľúbený, vraj sa jej vôbec nepáči...vidím, že medzičasom prišla Bianka s Jurkom- chodia sem s rodičmi celé leto na kofolu a sú to úžasné decká! Jurko sa práve učí rozprávať a Bi je už prváčka- nádherná a veľmi rozumná. Vstávam a idem za nimi. Chvíľu sa s nimi besním na dvore a rozhodla som sa, že ich zoberiem vedľa na zmrzlinu. Beriem Jurka na ruky a cupitám pre peňaženku. Pri stole je už akosi tesno, pribudli traja chalani a aj na stole sa objavilo zopár pohárov drahého alkoholu, povzbudzujúce drinky...Malý sa hanbí, predvádza sa. A ja mu hovorím: "neľúbim ťa". Drobci odišli a ja sa vraciam k stolu. Už chápem- nepáči sa jej, ale má peniaze. Nepoznávam svoje kamarátky a je mi z toho zle. Kúpim si pohár kofoly a prisadnem ku nim, avšak to nie je pre môj žalúdok- využívanie. Medzitým sa dozvedám, že všetky sú "zaľúbené" do jedného. Nechápem, čo na ňom vidia, potetovaný, namakaný, vygélovaný manekýn. Bábika. Schyľuje sa k večeru a všetci odchádzajú na zábavu. Posadajú do auta a manekýn ich vezie do mesta. Aj mňa, možno sa trochu rozptýlim pri iných ľuďoch, hoci diskotéky rada nemám- všetci sa tlačia spotenými telami na seba a mne sa prejavuje klaustrofóbia. Sedím pri stole aj s ním- s manekýnom. Nadväzuje "rozhovor" - "prečo nefajčíš? a jak to, že nepiješ" Po chvíli musí odísť a vraj či idem s ním. Idem, prečo nie. V aute rozvíjame rozhovor a ja rozoberám moje "ja"- "vieš, ja keď niečo sľúbim, dodržím to. A som za každú srandu, keby teraz povieš, poďme sa okúpať na bagrovisko, ideme" A on to povedal.
Vybavili sme, čo potrebovala a auto zaparkovalo na pláži. Stanovali tam ľudia- považovali nás za pár. Aké smiešne, cudzí človek. Srdce som mala až v krku, ale cúvnuť po takých rečiach?
Zhodila som handry a skočila do vody. On za mnou a tam padla prvá, veľmi neodvážna pusa...
Od vtedy sme spolu takmer 5 rokov. Kdesi medzitým som zistila, že som "výnimočná"- prvé dievča mladšie od neho, prvá "nemodelka" bez podpätkov, prvá "neokoukaná"... A zbalila som ho na hnedý kukuč, živelnosť a otvorenosť a na to, že som dobrý človek- "veď ako sa na teba ten malý pozrel, keď si mu povedala "neľúbim ťa".. už teraz ten pohľad chápem."
A tak to spolu už ťaháme 5 rokov, máme jedno krásne dieťatko a už takmer rok sme manželia. Apropó!
Po čase začal prespávať u nás, po ďaľšom čase ja v jeho byte, po ďalšom som sa presťahovala. A dlho sme "stáli" na mieste. A tak prišiel prstienok- mal byť na Valentína, ale drahý si našiel čas až pár dní po. Prešlo 3/4 roka a moje srdiečko začalo byť za bábätkom, jeho tiež, avšak bol až príliš "rozumný". A tak sme rozprávali, počítali, váhali. A pomalinky sa posúvali, až sme raz ležali vedľa seba v posteli s nohami opretými o stenu- na našu Nicolku. Odišiel na služobku do Bieloruska- prvé odlúčenie dlhšie ako 3 dni a hneď 3 týždne. Nevydržala som a prvý deň meškania som spravila test. Nevyšiel. Odtiaľ už písal, že ho mrzí, že ho nečakáme dvaja, ale veď on príde. Prišiel krátko pred Vianocami, deň pred Štedrým večerom sme spolu ocikali papierik- a keďže sme cikali dvaja, objavili sa dve čiarky. Zobrali sme sa 17.2- opäť pár dní po Valentínovi- ten chlap na mňa nejak stále nemá čas
Apropó Celé predsvadobné obdobie sme sa hádali- ja som chcela malú svadbu, pozvali sme zopár ľudí a zrazu ich mal ON na zozname 50. Doobjednávali pozvánky, menu,...nervačili. Aj svadobný deň- mala som príšerne ťažké šaty, vracala od rána do večera, korzet,...a drahého rodina bola nervózna, keď som nebola celý deň na parkete. A aj drahý. A tak sme sa pár hodín po zosobášení pohádali ako praví manželia A sprevádzala nás smola- ja som svadobné šaty "okúpala" v záchode a hodinu ich sušila v kúpeľni na zemi so všetkými družičkami A prezliekanie po polnoci? Vyviezli nás ku nám, vraj zavoláme, keď budeme. O 1 už sme boli konečne prezlečení, ale telefón sme nemali ani jeden. Odcupitali sme na neďalekú pumpu a tam prvé auto poprosili, že sme na svadbe a nemáme sa tam ako dostať. A šefér sa nás v aute pýta "a na koho svadbe ste to?" Pozreli sme jeden na druhého a duo odpovedali "na našej". A o tom je aj život- napokon sme si predsa povedali to "váhavé áno" a už rok po svadbe sme zopár krát v hneve vykríkli, že to bola chyba. A opäť na ten deň spomíname ako na taký kráááásny!