Ako to pokračovalo...

Boli sme rodina. Splnený sen. Prekrásne nádherné dieťatko, dobručké, no neopísateľné šťastie. Do 3-tieho mesiaca veku našej dcérky som žila v úplnej eufórii. Nepotrebovala som k životu nikoho a nič, nevadilo mi, že som bola celé dni sama doma, lebo manžel pracoval a pracuje dlho do večera, a keď prišiel domov, robil okolo baráku.

Ešte aby som napísala rozuzlenie nášho bývania, do nášho novučičkého voňavučkého bytíku sme sa nasťahovali 3 dni pred mojim pôrodom. To, že bývame a budeme bývať so svokrovcami, mi ešte stále nejak nedopínalo a v ničom nebol problém (ale to je už iná téma, snáď inokedy ). Hlavne nech máme zdravé babatko a nič iné ma absolútne nezaujímalo.

Keď sa dcérka prehupla do štvrtého mesiaca, už začínala dávať o sebe vedieť. Bola strašne zvedavá, nevydržala len tak ležať a čumieť do stropu. Takže sme sa vyvláčali a očumovali ten náš nádherný svet. Lucka začala v 6-tich mesiacoch sedieť, nachvíľu sa to "vylepšilo", ale veľmi rýchlo jej ani to nestačilo a chcela niečo viac. A tak sme sa vyvláčali a spoznávali svet ďalej. Jediné trápenie s našim zlatúšikom sa volalo JEDLO. To som začala tiecť z nervov, pretože keď prišiel čas mrkvičiek, kašičiek a iných príkrmov, naša hviezda začala držať protestnú hladovku a držalo ju to asi do roku a trištvrte, kedy sa to mierne vylepšilo, ale doteraz nie je z nej valný jedák. Jednoducho všetko, čo bolo treba jesť ináč ako pitím, odmietala. Čo my sme sa s manželom natrápili... Vymýšľali sme blbiny, skákali ako gumkáči, robili grimasy, pri jedení sme boli zasypaní knižkami, hračkami, varechami... Len aby zjedla aspoň pár lyžičiek. Skúšala som ju nechať vyhladovať podľa "zaručených rád odbornej literatúry". Našej malej absolútne nevadilo, že bola celý deň len na vode a ja som zúrila. Keď mala Lucka 8 a pol mesiaca, stratila som mlieko, takže už sme sa ani nekojili a začala sa nekonečná vojna o pár lyžičiek. Bola som pýtať radu u lekárky, kde som po mojom žalostnom "Ona vôbec neje" dostala odpveď "Ale musí, skúste niečo vymyslieť". No bola som zase múdrejšia...

Ale aj tak bola pohodové dítko, takže už od jej 2 mesiacov som chcela byť zase tehotná a mať ešte jedno (čo ešte jedno, aj dve, tri, hocikoľko- no však som sa ja neskôr zobudila...) také krásne a zlaté a úžasné. Jediné, čo ma brzdilo, bola predstava tak katastrofálneho tehotenstva a k tomu taký malý špunt. Takže som si užívala princeznu a bolo nám dobre. Síce ma začínal stále viac vytáčať môj manžel, ktorý len robil, vo firme, alebo doma, alebo okolo domu, takže bolo jedno, či bol doma, alebo nebol, lebo to vyšlo na rovnako. Takže som sa intenzívne začala stretávať s kamarátkami na materskej a počas našich celodenných návštev sme sa vyžalovali jedna druhej, zanadávali sme na našich nemožných a hrozných a neznesiteľných chlapov, detičky sa pohrali spolu a všetci boli spokojní Táto terapia u mňa funguje dodnes, kamarátky, ktoré už "dodovolenkovali" som nahradila novými MD matkami a teším sa z toho.

Keď mala Lucka rok a trištvrte, otehotnela som. Ani neviem ako, už sme druhé aj chceli, resp. začali sme rozmýšľať, že to začneme skúšať, keď som zistila, že už nemusíme nič riešiť, lebo som "v tom". Tehotenstvo bolo na rozdiel od prvého bez problémov (teda komplikácií), jediné, v čom bolo navlas rovnaké, boli tie nešťastné nevoľnosti. Ibaže teraz som mala k nim aj Lucku a to teda nebola žiadna sranda. Nedokázala som ju ani nakŕmiť, nieto ešte niečo uvariť. Nemožné. Takže sa pri mne striedala celá rodina, svokra chodievala z práce na obed domov, aby malú nakŕmila, po večeroch mi varila, upratovala, bez nej by som to nezvládla. Veľmi nám pomáha. Manžel bol štandardne celý deň v čudu. Takto som to nejak pretrpela do toho piateho mesiaca s úplne rovnakým priebehom ako pri Lucke. Našťastie, Lucinka je dosť introvert a najradšej sa aj tak hrávala sama, akurát na čítanie a skladanie puzzle potrebovala parťáka a to sa dalo aj v posteli a po ležiačky. No a chtiac nechtiac išla u nás niekoľko hodín telka. Lucka milovala Teletubbiesov a aj sa z nich veľa naučila, takže jej to aj niečo dalo a tak trochu ma tí "Teleblbci" cez deň nahrádzali. Chvalabohu som v nej nevypestovala za to obdobie závislosť na TV.

V siedmom mesiaci sa mi začal skracovať krček maternice, lekár mi povedal, nech si vyložím nohy hore, gazdovi dám pusu na čelo a držím. Čo najdlhšie samozrejme. Tak som držala. Posledných 6 (!!!) týždňov som bola na 3 cm otvorená. Chodila som na kontroly, po každej mi lekár povedal že to bude otázka hodín, ale malý zjavne poznal svoj termín a nejaký otvorený krček ho vôbec nezlákal. Tri krát som už bola prijatá do nemocnice a zase prepustená, lebo to nijak nepostupovalo a lekár si to s vyvolávaním vždy rozmyslel. Tvrdil, že to bude malé babatko a pôrod by mal byť v pohode. No ako ste si tu už sa stránke možno prečítali, mala som super turbo expresný pôrod, tzv. prekotný, takže po tom, čo ma zobudil odtok plodovej vody o piatej ráno, sa Matejko narodil 5:26, s tým, že sme sa rútili ulicami Bratislavy rýchlosťou 110 km/hod za môjho mohutného hrubého nadávania. Porodila som na posteli vo vyšetrovni, ďalej som prísť nestihla a stala som sa tak raritou nemocnice. Mala som pocit, že lekárka a sestričky boli rovnako vydesené ako ja, stihli ešte na mňa nahučať kde do pekla sme trčali a malý bol na svete. Náš malý uzlíček, tatinkov vytúžený chlapec, nádherný 3500 gramový chlapček. Bola som zase v eufórii, šťastná prešťastná, že všetko dobre dopadlo, z nášho malého krásavca úplne unesená a pokojná- veď už viem do čoho idem, pohoda....

Haaaaaaaaaaaahaaaaaaaaaaahaaaaaaaaaaaaaa. Ale som ja bola naivná...

A začalo sa obdobie "nočná mora"...