Aky je zivot nevypocitatelny

Vonku prsi.. ako cely vikend.. presne take pocasie, ako som si predstavovala na taky spravny papucovy vikend, ked sa vam nikam nechce.. v podkrovi nadherne bubnovali kvapky na okno a strecha ten zvuk prenasala na cele poschodie.. fantazia.. lahla som si na gauc co mame pod jednym z podkrovnych okien, nohy oprela o horuci radiator a sledovala ako sa kazda ta jedna kvapocka rozplaskne na sklo.. zvlastny pocit, ukludnujuci.. sem tam som zo seba vypustila “prsiiii” a ako male stastne dieta, co vidi kvapky po prvy krat v zivote kukla na moju polovicku.. ten sa vzdy len usmial a povedal “mhm”

Aj teraz prsi, sedim v kancli a kukam von oknom.. na usiach sluchadla s pohodovou hudbou a rozmyslam nad tym, co som zazila tuto sobotu… kto z vas nie je moc naladeny na pochmurnu ci filozoficku naladu, asi by dnes nemal citat dalej moj prispevok.. kto ma chut byt so mnou na rozmyslajucej vlnovej dlzke tak hor sa do toho..

V sobotu som sa stretla s mojimi kamaratmi v jednej pizzerii.. bolo nas asi dvadsat, ale zostava bola trosku “zvlastna”.. Zvlastna tym, ze mnohi sme sa ani nepoznali, ale vsetci sme mali jedno spolocne.. kamaratku na voziku.. sedela v strede stola tak, aby mala blizko ku nam vsetkym…

Je to uz rok, ale az teraz dokazem o tom hovorit s niekym inym ako je len naj kamoska.. Minuly rok, myslim bolo to v juny, mi zazvonil telefon.. moja polovicka mi vystrasenym hlasom oznamila: “Barbara a Giancarlo mali nehodu na motorke” Bolo to zvlastne.. ako blesk, ktory vas zasiahne tak necakane ako sa len da a vy sa pytate preco prave oni.. ti, ktori na motorke jazdia tak opatrne ako sa len da, neriskuju, nechodia rychlo, cez to vsetko, ze s ich motorkou sa do istych otacok da dostat bez problemov… A je to tu, presne to, co sme videli uz tolkokrat, ze ludia, co sedia za volantom auta a su “zaneprazdneni” mobilom v ruke, ci cigaretou, ci novinami sa jednoducho nesustredia na to, co sa deje za nimi.. existuje len to, co vidia v zornom poli, cize pred nimi a vela krat vidite, ze nemaju ani potuchy o tom, na co sluzia tri spatne zrkadielka… Odkedy jazdim na motorke, uvedomujem si coraz viac, ked soferujem auto, ze to, co sa deje za mnou je mozno dolezitejsie ako to, co je predomnou… toto mojim kamaratom prevratilo zivot na ruby… nejaky chlapik sa rozhodol odbocit z radu, nekukol ani do zadu ani nevyhodil blinker a odbocil vlavo… motorka naburala do auta, preletela ponad auto a dopadla na travnik.. skoda len, ze dopadla na chrbat asi 150 cm vysokej a 50 kg vaziacej kamaratke...ti, co nemate predstavu o tom, co vazi taka motorka… tak je to takych dobrych 200 kg.. kamarat je vysoky asi ako ja, ale vaziaci tak 100 kg… zlomene rameno a noha, par operacii, ale uz chodi, aj ked krivajuc, sam.. Kamosku udrziavali v kome pod liekmi, cim dlhsie mohli, aby sa vobec dala uskutocnit operacia.. chrbtica viac krat zlomena, ale problem s plucami.. takze na jednej strane operovat museli, aby bola aka taka moznost, ze bude este niekedy chodit, na druhej strane operovat nemohli, lebo pluca by to nevydrzali.. Do podrobnosti nejdem, su tazke a ani sama o nich vela neviem… ale viem, co som videla nielen tuto sobotu.. tolko energie v sebe a chuti zit, vyslovene sa pobit s tym, co ti zivot priniesol, to sa len tak nevidi… Kamoska nabehla vyslovene “zavodiac” na voziku, akoby bola ten najvacsi zavodnik.. ako vzdy s tym obrovskym usmevom na perach a strasnou radostou, ze nas vsetkych vidi… bola taka plna optimizmu, ked nam rozpravala ako si kupila teraz “elektronicky klavir” a ze kedze nebude uz moct nikdy spievat (pretrhla sa jej pri havarii jedna hlasivka), tak sa nauci hrat, ved im vraj aj tak v skupine chybali klavesy.. zapisala sa na nejaky kurz zurnalistiky a vraj “vyuziva” vsetky “vyhody” vozickarov.. vstupenky do divadla ci na koncert vyuziva uplne vsetky a vraj “este som aj v prvej rade” Iste, urcite jej nie je vsetko jedno, ale uvedomovala som si, ci JA by som bola schopna ten zivot nadalej tak “optimisticky” brat.. ved teraz sa stazujem na to ako ma boli chrbat, aku mam depku, ze praca ma teraz nebavi, ze sa nudim, ze ze ze.. zrazu sa mi to zdalo ako take prkotiny a uvedomovala som si,ze sa mam super, mam nadherne dlhe nohy, ktore ma donesu kam chcem, mozem behat ci skakat, zdravie mi sluzi, s priatelom mame nadherny novy byt a zacali sme byvat spolu dufajuc a veriac, ze ideme vpred nadhernej buducnosti, v ktorej nas nic a nikto nerozdeli… Oproti kamaratke sedela dalsia kocka… volala sa tiez Barbara… hlavu mala bez vlasov.. spoznali sa v nemocnici… dnes ma 28 rokov a za sebou terapie proti rakovine prsnika.. nikto sa v tej pizzerii nesmial tak ako oni dve, bolo vidiet, ze si navzajom pomahaju, ze sa navzajom podporuju a ze sa stali sucastou zivota jedna druhej… Vzdy som vedela, ze Barbara a Giancarlo su tak optimisticki ludia plni zivota, ze ich nic nezlomi… a kazdym dnom mi to potvrdzuju.. Pamatam si ako sme im volali po niekolkych tyzdnoch, ked uz Barbara mohla hovorit a boli to ONI, co sa nam ospravedlnovali, ze nas privadzaju do “rozpakov” kedze su v nemocnici.. nechapala som.. boli to ONI, co davali silu a nadej vsetkym kamosom, rodine, ze vsetko bude zase fajn… Ci bude niekedy chodit? Nadej je a kedze viem, ze ONA velmi chce, verim, ze to niekedy dokaze.. mozno viaceri z vas teraz este viac zanevru na motorku, ci sa vam bude zdat nebezpecna…motorka, mhhhh… kto neskusil, nepochopi.. vietor sa vam opiera do celeho tela, citite ako okolo vas nadherne “bezi” vzduch, ako si vas vyslovene “olizuje”, dotyka sa vas a vy sa naklanate zo strany na stranu v kazdej zakrute spolu s nim.. ale verte, nie je to len o motorke a vacsinou pri takychto nehodach nie su na vine motorkari.. a v podstate je to jedno, mozete spadnut zo schodov, mozete spadnut z kona, moze sa vam prihodit hocico, to co chcem tymto povedat, je to, aby ste mali vzdy “oci vsade” a “rozmyslali aj za inych” a aby ste sa nikdy ale NIKDY nevzdavali pred nejakymi prekazkami… a hlavne.. prave v takychto chvilach zistite naozaj aku cenu ma zivot a koho nazyvate PRIATELOM..