Bohom zabudnuté deti, alebo najkrajšie prázdniny

Po výzve aby sme písali naše príbehy z detských táborov sa mi vrátili spomienky na užasne prázdniny ktoré som prežila a skutočne prežila! v bývalej Juhoslávii ... Mala som asi 12 rokov, dieťa baníka a tak možnosti na dovolenku ,prázdniny boli pomerne veliké. Bola som ako natešené dieťa posadená do autobusu k ďalším cca 40 deckám .Trochu nervózni rodičia zakývali, utreli neviditeľné slzičky a vyrazili sme na užasnú prázdninovú jazdu.

Cesta do Juhoslávie nie je až tak dlhá ale keď plno natešených deti má sedieť v jednom autobuse nebolo to ľahko . Každú chvíľku zastávka ,tu cikať ,tam ktosi potrebuje vyprázdniť obsah preplneného žalúdka lebo samozrejme sme pojedli polovičku zásob na 14 dnový pobyt už cestou. Vrcholom jazdy za morom slnkom bola dopravná havária ktorej sme sa stali účastníkom aj ked našťastie len v hromadnej havárie sme do kohosi drgli či oni do nás ani sa nepamätám to nebolo dôležite ale z cesty čo mala trvať asi 10 hod. sa vykľulo cestovanie takmer 22 hod .
Hurá dorazili sme !!!
V autobuse išla jedna mamička ktorá sa podujala robiť doprovod na ceste.No v tej dopravnej trme-vrme si narazila poriadne nos, myslím že si ho zlomila, oči podliate krvou, všetko ju bolelo a každý kameň na ceste bol utrpením.
Nebola schopná byť nápomocná tak to riadil šofér.
...tak sme dorazili všade vládne tma .More matne počujeme v diaľke ,unavený, upotený a rozhodne neposlušný .
Vyložili nás, teda my sme vybehli ako stádo slonov ,pokiaľ sme boli schopný rozutekali sme sa čo najďalej od autobusu. Medzitým nám povykladali batožinu a všetci sme sa krásne premiešali so skupinkou deti čo odchádzala domov .Oni niekoľko hodín stáli na parkovisku lebo sa odchod oddialil .
Tak všetko krásne trma-vrma a nepokoj.
Podarilo sa, všetko naložené decká sedia v autobuse a mamička s úrazom pobozká svojho syna,vracia sa domov ,presne podla dohody.
Zavládne ticho noci ,na parkovisku stoji vedľa kufrov 40 deti od 8 do 14 rokov, ale ani jedna dospelá zodpovedná osoba ...
Neviem ,dodnes neviem akým zázrakom sa stalo že s nami v autobuse neposlali výmenu dospelého dozoru pre náš pobyt.Vedúci čo mali predchádzajúci turnus odišli so svojou skupinou a s nami nik nedošiel !
Po tom čo sme tam stáli asi dve hodiny sa začalo rozvidnievať.
Ako prvý prichádzali do práce kuchári a čašnici do jedálne na prípravu raňajok ..ujal sa nás mladý čašník ktorého asi napadlo že to nieje v poriadku keď tam sme. Doniesol kľúče a ubytoval nás v chatkách tak aby boli menšie deti s väčšími a dokonca rozdelil chlapcov a dievčatá .Ked nám poukazoval kde čo a ako ,doviedol nás na raňajky a on nastúpil do práce .pochopili sme: sme sami!!! úplne samé decká v ďalekom svete. Neviem ako to je možné ale zomkli sme sa a začali fungovať ako jeden. Strážili malé deti ,stále ktosi prepočítaval koľko nás je aby sa nik nestratil .Teda neviem ako by sme to riešili keby sa stratil.
....a nastali dni krásny zážitkov a plne dobrodružstva ,kúpanie v mori ,skákanie zo skál,more bolo neskutočne krásne a hlboké ,zbierali sme mušle ,morských ježkov ,mali sme šťastie mnohý sme už boli pri mori s rodičmi tu sme si zázračne spomenuli na slová matky ,nechoď na slnko bez klobúka ,natri sa krémom ,cez obed si treba oddýchnuť aby ste nedostali úpal,treba veľa piť vodu ,a čo najdôležitejšie síce až po dvoch dňoch ale spomenuli sme si!!! že po slanej morskej vode je nutne sa sprchovať !!
tak sme organizovali ,rozkazovali a riadili a predstavte si nik nebol neposlušný ,nik sa nebúril neodvrával ,dokonca si nespomínam že by sme sa vadili ..
čašnici čo mali po službe alebo možno aj boli v službe, vždy sa jeden akosi dokázal k nám dostať a ukázal kus mesta .Dokonca nám ukázal kde je nuda pláž .No videli sme zažili sme určite tisíckrát viacej ako keby ten pobyt bol organizovaný dospelými, cítili sme sa ako deti robinsona stratení, ponechaní na seba ale pritom sme mali úžasný pocit zodpovednosti a voľnosti ..keď by som vám opisovala všetko čo sme skúsili a prežili aj sama sa dnes čudujem prežili sme to všetci !!!
nádherné prázdniny !
večer sme malé deti ukladali spať ,potom sme sedeli pred chatkami a kecali a dávali pozor na malé ...joj kde sa v nás brala zodpovednosť, dnes viem že deti dokážu o mnoho viacej ako od nich očakávame keď sú postavené pred situáciu že musia ...často s na to spomínam pri výchove mojich deti .
počas pobytu vznikli tak krásne priateľstvá. zviazalo nás spoločne puto zodpovednosti a to puto do dnes pretrváva. .dokonca mám zopár kamarátov čo sme si založili svoje rodiny mame deti ale napriek tomu sa kamarátime a navštevujeme a sme spolu rozumieme si ako si inak ..často mi kamarát, s ktorým som toto dobrodružstvo prežila hovorí sestra a ja jemu brat. On nemal sestru, mne chýbal brat a puto máme dodnes a to je pekných 25 rokov.