Moja nezabudnuteľná vízia budúcnosti v útlom detstve: chcela som byť UPRATOVAČKOU! Čo sa mi v podstate - len čo som sa vydala - aj splnilo.
Ľudkovia, neviem ako vy, ale ja som nikdy na základke, keď padla otázka, kam a ako ďalej, nevedela odpovedať. Fungovali sme v triede asi takým štýlom: A ty ideš kam? Na zdravotnú. Tak dobre, aj ja.
Bola som aj robiť prijímacie skúšky. Len čo som tam došla a posadila sa v triede do lavice, vtedy mi zrazu bolo jasné, že zdravotnou sestričkou byť isto nechcem! Lenže - nevedela som, ako mám s týmto zistením naložiť. Odvahu na schválne spackanie pohovoru a skúšky som nemala, tak som ich poctivo dopísala. No šťastie zaúradovalo, a mňa nevzali. To bola jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote, keď som sa našla "pod čiarou"! Horko - ťažko som tajila radosť keď som to zvestovala mame. Tá, celá zúfalá, schmatla ma za ruku a vyrazili sme po jednotlivých školách z riaditeľne do riaditeľne, že čo kde majú ešte voľné - nech ma vezmú.
A tak sme došli na stredné odborné učilište spojov, kde síce nemali voľné nič, ale vážne uvažovali o otvorení jednej triedy elektrotechnickej priemyslovky (malo byť o tomto rozhodnuté počas augusta). Nechali si moje iniciály a v podstate som už bola prijatá, lebo potrebovali argumentovať záujemcami na otvorenie triedy a tak brali kde-koho.
Baby, nič lepšie sa mi stať nemohlo. Boli sme fajn "sebranka" a naše triedne fluidum spôsobilo, že aj s profákmi sme boli zadobre. Ja mám na školu veľmi príjemné spomienky.
Po škole zase dilema: čo ďalej. Po známostiach som sa zamestnala vo Vzájomnej poisťovni Dôvera. Robila som na zúčtovacom oddelení. Rok na ťahali za nos, že zmluvu budem mať od budúceho mesiaca a znova od ďalšieho mesiaca a potom zase od asi už desiateho prvého naisto... Nakoniec ozaj zmluvu urobili, ja som ju podpísala, došla som domov a telefonát: mama jedného spolužiaka, ktorá robila na personálnom jednej akciovky mi zavolala, že ich generálny potrebuje sekretárku a ja som taká zhovorčivá, na stužkovej pri uvádzaní programu že si ma všimla (bola som hotová). Tak som dala výpoveď. Bolo to niečo ako z blata do kaluže a po roku som si našla firmu, v ktorej okrem sekretárskej roboty trebalo robiť aj podklady pre externú účtovníčku a mzdy. Tak som sa akosi zasvätila do takejto roboty a teraz sa to so mnou vlečie. Ešte aj teraz, na materskej robím doma pre pár malých, ale poviem vám, baby, to sú stresy a nervy furt. Oni sú podnikatelia, oni si papiere "dávajú robiť", im je srdečne jedno, že ich doklady som ani nevidela a je 23 a 25 treba odovzať DPH! Oni to majú totiž na saláme, že ja po nociach nespím a ťahám cez deň 7 mesačné dieťa a domácnosť k tomu.
Takže sen o tom, že raz si spravím z tohto živnosť je čistý masochizmus.
A netuším, ako poradím svojmu dieťaťu. Bože daj, nech je rozhodnutý a presvedčený od svojich 10 rokov! Za túto žiadosť ti už vopred ďakujem!
Ja som chcela byt archeologickou!
Vazne, ale tiez len preto, lebo mi tu myslienku niekto (moja sestra) vnukol, sama by som na to v zivote neprisla. Co od nas vo veku cca 13 rokov chcu? Ja ako pubebertacka som vobec netusila, cim chcem byt, ved som vtedy mala uplne ine starosti...hlavne sama so sebou. Vzdy som obdivovala decka, co uz od zaciatku presne vedeli, akemu povolaniu sa chcu venovat. Ked si spominam na moje detstvo, robila som vela cinnosti (sportova skola, 12 rokov hry na priecnu flautu a clenstvo v dychovom orchestri mladych ...), ale ani jedna z tychto veci ma neovplyvnila pri vybere mojho buduceho zamestnania. Robila som proste to, co mi bolo doporucene zo strany rodicov, ucitelov, proste dospelakov... a nemala som odvahu s tym skoncit a tak sklamat svoju mamu a otca.
Strednu skolu som si vyberala nasledovnym sposobom. Mala som v rukach diplom, ktory mi zarucoval prijatie na akukolvek strednu skolu bez prijimaciek...takze som postupovala vylucovacou metodou: na ekonomicku nie, lebo nechcem skoncit ako sekretarka, na ucnak nie, lebo nechcem byt robotnicka, na gympel nie, lebo tam je moja starsia sestra a z gymla by som musela ist na vysku a to ja teda vobec nemam v plane...
Tak toto bolo moje vtedajsie videnie sveta, ach jaj, ako som sa velmi mylila, ale co sa dalo cakat od 13 rocnej pubertacky? Nakoniec som skoncila na strojnickej priemyslovke, pretoze moj drahy otecko sa vo mne videl a presvedcil ma o tom, ze som na tuto skolu ako stvorena. Moj otec nemal nikdy syna a ja som mala byt zrejme jeho nahradou 
. Nebudem sa tu uz rozpisovat, ale nakoniec som isla aj na vysoku a skoncila som s diplomom inzinier strojarskych technologii, hahaha. A to som na zaciatku zabudla uviest, ze moja mama sa vo mne tiez videla a ocakavala odomna, ze svojou "uzasnou" hrou na flaute sa cez konzervatorium prepracujem az do filharmonie, lebo ona nikdy nemala moznost hrat na hudobny nastroj a tak chcela tuto svoju nenaplnenu tuzbu pretransformovat na svoju mladsiu dceru. Toz, ospravedlnujem sa, ale skoncila som niekde uplne inde, ako vsetci cakali a ako som cakala ja sama. Toz, taky je zivot, clovek mieni a Pan Boh meni...
Lucka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vierik, ty sa nestratíš !!! Nikdy a nikde.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Asi tak,ja mam pocit ze zivot a cas to akosi zariadia a usmernia.Ale treba mat dake tuzby a sny,a nevzdat sa ich len tak lahko.
Ja som chcela byt kvetinarka,aranzerka,modna navrharka,a neskor viest penzion v Tatrach.A kedze moji rodicia nikdy nepochopili ci nevideli ci co:) moje kreativne tuzby,tak som po zakladke sla na gympel v nasom meste.Ist byvat na intrak do ineho mesta nehrozilo(hlavne pre mojich rodicov).Vtedy som bola celkom dost nahnevana ze byvam v totalnom najvychodnejsom zapadakove aky existuje.
Po gympli som sa na vysku nedostala,tak som skusila rok na to,no ani to nevyslo pretoze mi nesli jazyky,a tam chceli dve.Tak som sla na bakalara TU kosice,odbor zamerany na male podnikanie.To boli krasne tri roky,po ktorych som sa rovno vybrala ucit tie nestastne jazyky.A ako som uz v inom clanku spominala,prezila som krasny rok a pol v Bavorksych alpach,v nadhernom rodinnom hotely pod alpami.A potom sup do Anglicka.Ziadnu karieru som nespustila,no vela sa vdaka tomu naucila a pochopila.
Teraz mam uz druhu pracu v Anglicku,rok a pol som robila recepcnu v hotely,a teraz robim assistentku manazera v zaujimavom netradicnom centre pre domacnost a zahradu,kde sa konecne okrem menej zaujimavych povinnosti ako vedenie obchodu 
aj kreativne realizujem.
Takze dievcata,nevzdavajte sa snov, zivot si na nich raz najde cas.A ak este stale neviete ake su vase sny o praci,ved ono to raz pride,skor ci neskor, alebo hned ako vas povodi po vsetkych vedlajsich ulickach.:-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pekne si napísala o tých vedľajších uličkách. Ďakujeme za povzbudenie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Edit takto podla tvojich slov o "kariere", hľadaní a vedľajších uličkách si dnes predstavujem modernú mladú ženu tu na Slovensku.
Keď som ja mala okolo 20, tak to bolo stereotypnejšie. Šlo to linkou-škola, manželstvo, 1.zamestnanie, dieťa...Dnes majú mladé baby viac možností a snáď aj iné sny a to im prajem. Hlavne majú viac možností "nájsť samú seba" pred tým ako začnú vytvárať zázemie pre rodinu.
Veľmi sa mi páči Edit, že sa chceš raz vrátiť domov na Slovensko a držím ti palčeky, nech ti tvoje "pracovné sníčky" vychádzajú
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Edit,
je to presne tak ako pises,...nie je dolezite kedy ale je dolezite, ze mame preco zit a hlavne!Ak stratime sny a prestaneme snivat-tak sne sa dostali do sedi zivota a potom to bude len o ...Ja patrim medzi tych, co snivaju ale obcas si neverim a bojim sa, ze ten sen nesplnim...ale ucim sa verit sebe a svojim snom a vela sa mi ich uz splnilo a o mnohych anoňi neviem, ale v tej spravnej chvili vyjdu na povrch a zistim, ze som naozaj stastna a zivot, ktory zijem stoji za to.
dakujem a za pohlad, ktory mi hovori z duse...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Som rada ze som nasla spriaznene duse co sa pohladu na tuto vec tyka:):)
Inak lienka,mas pravdu,domov sa chystam,ale domov ako domov,lebo asi na Cechy.Moj priatel je cech a asi sa usadime v Brne.Jeho praca nas tam pravdepodobne zaveje. Takze este rok v UK,pretoze ma moja praca velmi bavi,a potom home sweet home,alebo aspon co najblizsie:):)
Tak tak Zuzka,nikdy nieje neskoro,ja si tiez casto neverim,no co ma nezabije,to ma posilni.A hlavne si uvedomujem ze je to moj zivot,a iba ja mam moznost s nim nieco urobit,a cas leti tak ryyyyyyyyyyyyyyyyyyyychlo..........
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vierik z tvojich riadkov srší toľko sily a chuti pasovať sa so životom, že ty sa isto nestratíš
Užívaj si malého(čakám foto vo fotogalérii),tvoj čas príde...