Chorý žiak a úlohy.

Minulý týždeň boli chorí junáci, ale aj ja. Keď už chlapci nevedeli, čo so sebou a mne išlo hlavu roztrhnúť, nahnala som ich, aby si zohnali úlohy a začali sa učiť. A hneď to začalo:

- On nedvíha mobil, zavolaj jeho mame.

- Tak asi je niekde na krúžku, mama v robote, zavolaj niekomu inému alebo skús neskôr.

Dovlečiem sa z posledných síl z obchodu, lebo aj choré decká chcú jesť, a vraj, choď mi pre zošity... Fúúúú, tak tu už sranda prestávaMlčím. Nešla som. Mladý muž volal tatovi, ten sa pre zošity zastavil cestou z práce.

Keď po ružovej tabletke začal mozog fungovať, rozmýšľala som, ako som sa dostala k úlohám ja, keď som ochorela. V tých časoch malo pevnú linku tak polovica spolužiakov. Tiež som mala šťastie, že som nemusela ísť telefonovať k susedom Mrkám Nemala som až také šťastie, ako brat, že spolužiak býval vo vedľajšom dome a ďalšie dve spolužiačky o 5 domov ďalej. Najbližšia spolužiačka bývala na sídlisku asi 1,5 km... Keď išla z hudobnej, tak mi občas priniesla zošity, lebo jej to učiteľky prikázala Chichocem sa no, skrátka s dievčinkou sme si nesedeli, ale učiteľku sme rešpektovali. Pritom otec tejto spolužiačky robil vo vedľajšej kancelárii, ako moja mama. Ale nikdy mi mama nepriniesla zošity, neriešila moje úlohy (aj keď mama so spolužiačkiným otcom vychádzali dobre, aj teraz, keď sa stretnú, porozprávajú sa). Občas mi zošity priniesol brat, ale to bolo prudko náhodná a neprdvídateľná činnosť z jeho strany (a väčšinou za to chcel čokoládu).

A tak mi došlo, akých zhýčkaných fafrnkov to máme... Na druhej strane som vyčlenená z kolektívu diskutujúcich rodičov, lebo málokedy tuším, na ktorej strane sú z jednotlivých predmetov a akým spôsobom riešili DÚ z matematiky. Priznám sa, nejako ma to netrápi, aspoň trocha sú chalani samostatní, aj keď rezervy ešte sú Mrkám

Mladší si úlohy zariadil dopredu... cestou zo školy sa za ním zastavila spolužiačka, ja som mu len oskenovala poznámky (najbližšie dostane školenie na obsluhu skenera). Myslím, že takto nejako by to malo byť - ak je kamarát chorý, aspoň tie úlohy mu donesiem/zatelefonujem/pošlem mailom.

Ako to funguje u vás? Riešite úlohy svojej ratoslesti alebo to necháte na dieťa? Samozrejme, že do 3. ročníka treba ešte dohliadnuť, ale staršie decká už by to mohli (a asi aj mali) zvládnuť samé. Viem, decká vozíme do školy ďalej od domu, tak aj tam môže byť problém, ale veď mobil a tablet vedia často deti lepšie ovládať ako rodičia Chichocem sa

 

Komentáre

nespomínam si ani raz, žeby sme riešili zošity spolužiakov, ale pamäť môže byť potvora, môže klamať. Vo vyšších ročníkoch určite nie - to si jednoducho fotili úlohy do mobilu a posielali.

Len si spomínam, že bolo dôležité, koho sa pýta :D Boli spolužiaci, ktorí povedali - nič sa nerobilo. A nemyslím, že by klamali, oni jednoducho boli takí - škola nebola podstatná ... :)

Ono je to asi teraz ine, ja si nepamatam, zeby sme mali tak striktne ako teraz, ze po chorobe musi mat vsetko dobrane, napisane. Nemyslism si, ze sme mal na ZS zo slovenciny, klasicku ucebnicu, pracovny zosit z citania,slohu a slovenskeho jazyka. Jedna ucebnica, jedny ulohy a nie hned zaraz po navrate zo skoly, Kym chodila Tinka na klasicku skolu, tak zistit, kde z ktoreho pacovneho zositu skoncili, ne sranda. Nastastie mala fajn kamosku, aj ked zo 10km daleko, mobil to istil, viac nie. Milujem waldorsfsku skolu, aj moja je teraz marod, Ale tam sa to doberanie uciva berie postupne, po nastupe do skoly .... Obe sme neznasalai dobiehanie , dopisovanie vsetkeho co robili v skole, to bolo kriku a placu, ked za dva dni bolo treba spravit vsetko co ini robili za tyzden, bo aj liecit sa treba.

Však aj to... keď je človek (aj dieťa je len človek) chorý, tak prvé tri dni je rád, že je rád, nieto aby sa učil. Väčšinou to istí víkend, keď chalani stihnú všetko dotiahnuť. Teší ma, že naše učiteľky sú celkom normálne a keď sa píše písomka, tak decká, ktoré sú po chorobe, píšu tiež, ale nemusia ju odovzdať - keď si doberú učivo, napíšu ešte inú písomku.

Nuž predtým to bolo oveľa jednoduchšie, na dobehnutie učiva bol týždeň čas po príchode po chorobe. Toto je choré čo sa teraz deje, pamätam sa že som bola pri mladšom vnukovi lebo bol chorý a už prvý deň mu poslala učiteľka učivo, ležal v horúčkach a ja som to doteraz nepochopila ako sa môže choré dieťa učiť. Takže tento systém je chorý.

Z detstva si pamätám, že úlohy nosili spolužiačky mne a ja zas im, jednoducho sa učiteľka len spýtala, kto odnesie úlohy a jedna-dve sa prihlásili. Na dobratie učiva sme mali ešte týždeń.

Keď bola moja dcérka chorá podľa pokynov učiteľky sme chodili do školského klubu my rodičia /nastriedačku/ opísať /alebo skôr odfotiť si/ úlohy. V prvé dni, keď bola slabá a mala horúčky, tak sme jej nič nedávali robiť... po pár dňoch si len dopisovala poznámky a urobila len toľko úloh, koľko vládala. Týždeň po chorobe mala ešte voľnejší režim, ale potom už fungovala spolu s ostatnými.

Chápem, že je to na dnešné deti veľa učenia, dobiehanie úloh a pod. ale zas na druhej strane ich ofukujeme, ľutujeme a "slúžime" im, aby mali ľahší život pričom ho mnoho krát skvele a s prehľadom v rôznych smeroch zvládajú? Tak čo vlastne chceme... samostatnosť alebo hýčkanie? Asi by sme sa už mali prestať porovnávať s tým ako fungovalo školstvo kedysi a koľko sme zvládali my bez všetkých novodobých technických vymožeností...

Inak výsledkom systému našej pani učiteľky /kedy dieťa po pár dňoch choroby keď sa cíti lepšie a už ani v posteli sa mu ležať nechce a môže pozvoľna dobiehať učenie/ je to, že všetky decká skončili ako jediné s čistými jednotkami na vysvedčení a na obľúbenosti nestratila...

Ja som jednoznačne za samostatnosť. Len sa v blízkom aj širokom okolí nestretávam s pochopením. U detí, lebo spolužiaci také nemusia, to chápem, že sa búria. Ale keď sa so mnou môj otec poháda, lebo chlapčeka nútim niečo spraviť, tak mi je to divné. U rodičov iných detí som naničmama hodná toho mena, lebo vzorná matka by za svoje dieťa išla aj maturovať Mrkám Učiteľky... tak tam je to rôzne. Na pvom stupni som musela mladšieho triednu presviedčať, aby pritvrdila, lebo mali neskutočný veget Chichocem sa Teraz na 2. stupni skôr s nimi riešim správanie - však chlapci Vyplazený jazyk Ale keď tak po rodičku sa na učiteľku vrhnú rodičia (ako supy) a začnú vysvetľovať, prečo ich dietko napísalo zle, tak sa mi to zdá trápne. Tak ale každý sme nejaký!

Veď práve toto... na jednej strane by niektorí za svoje deti aj dýchali a potom, keď dieťa pochopí ten systém "opičej" lásky a zneužíva ho, tak rodičia a starí rodičia frflú na rozmaznanú a lenivú mládež... A potom sme naničmamy všetky, lebo nevyhovieme kritériám každéhoVeľký úsmev.

ked som vyzdravela, kym ucitelka skusala, ja som si na hodine dopisovala poznamky. Proste s kludom. Ulohy som si nedorabala, nikto to nekontroloval. Ak mala byt pisomka, ospravedlnila som sa na zaciatku hodiny.

Teraz nas ucitelka vydesila uz na prvom rodicku na druhom stupni. Riso bol chory treti septembrovy tyzden, a kym sme doma dorobili to, co mali v skole, ubehli 4 hodiny. Ja som za to, aby na nich boli ucitelia prisni. le toto je trochu moc, nie? Preco by sa chore dieta malo ucit? So soplom ostane doma 2-3 dni a fici do skoly. Ale ak ma horucku, zapal, lezi pred telkou, aj to vacsinu casu prespi...? Ulohy mu chodili appkou elektronickej ziackej knizky a prefotene prac. listy synovi nosil chalan od susedov. Brala som to ozaj zlahka a necipkali sme tie ulohy velmi. Ked je zdravy mam latku uplne inde. Nepaci sa mi tento system stresovania a nakladania uloh.

Tak to je stresovanie zo strany školy... Niečo si tiež opíšu cez prestávky, ale fotiť nemôžu. Mobily majú zakázané (môže ho mať v taške vypnutý). Ale veď má spolužiakov vo vedľajšom dome, tak to snáď by mohol zvládnuť prejsť sa pre zošit. Náš starší je v 6. triede, doma bol 2 týždne - presne ako píšeš: horúčky, upchaté dutiny, ležať sa mu nedalo, tak posedával pred tv, nervózny, že sa nemôže poriadne vyspať. Teraz sa tu znehutený napcháva slaninou a cibuľou, lebo ešte musí ísť dopisovať poznámky. Fakt šťastie, že má normálne učiteľky, ktoré decká prvý týždeň po chorobe neuháňajú. Len to tempo, ktorým preberajú... a učivo nadväzuje na predchádzajúce, stačí aby nemal dobraté niečo a ďalšie už nepochopí.

u syna je choroba stav, ked je vycerpany a telo povie dost. Nezvyknu ho zlozit nejake odolne bakterie, virusy ... z neho proste ide unava. Ked ho doktorka mrkne, pripadne spravi crp, syn nedostane lieky, len oddych a vypisany je do konca tyzdna. A vacsinou to staci.

Neviem, musim sa spytat ucitelky, ci pre nu choroba neznamena nieco ine. Len aby chory nenakazil zdravych, preto je izolovany. Kazdy ma ine vnimanie. Fotit maju decka zakazane, pracovne listy posiela kopirovane ucitelka pos spoluziakoch. Aby mal porobene. Proste 4 hodiny denne, dorabat pracovne zosity, prepisat poucky a napisat ulohy ... je aj na kona dost. Ked je jeho hlavnou pracou oddychnut si doma.

Nemam pocit, ze by som bola na neho nejak precitlivela. Uci sa lahko, latku nastavila uz ucitelka v prvom rocniku poriadne vysoko. Ale musime cloveka nejak naucit, ze ked ochorie v praci, ide domov oddychovat a nie ze bude 24h k dispozicii, cely den na telefone alebo nezaplatenej domacej kancelarii. Takych nenahraditelnych je na cintorine dost.

ako je možné že decká majú toho dosť, veľa sa od nich očakáva a keď idú do praxe, tak nevedia nič?

My sme to kedysi mali poriešené tak, že ako sme boli popárené v triede kamarátky, tak keď sme išli zo školy, podali sme zošity a na druhý deň sme si po ne prišli a priniesli ďalšie, ktoré sme potrebovali na druhý deň tak sme odovzdávali až v piatok. Vtedy mal každý úlohy, išli sme pešo, aj sme si nadhcádzali ale vôbec nám to neprišlo ako strata času alebo že koľko sa nabeháme.  Neboli sme zavalení kvantom krúžkov a povinností. Všetko sme stíhali a boli sme do života pripravení viac ako sú terajšie decká.  Mali sme zážitky a kamarátstva a teraz je to všetko iba o povinnostiach , vedomostiach - a keď sa veľakrát opýtam deciek (nie len mojich) nejakú praktickú vec, tak pozerajú ako muchy puk.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.