Čo ma bolí

Presne rozumiem o čom píšeš a máš pravdu.

...musím s Tebou len súhlasiť, deti veľakrát pochopia veci, o ktorých si myslíme, že ešte nie sú jasné pre ich malý rozumček...

...viem presne o čom hovoríš a súhlasím. Naše deti cítia každú našu "boľačku" rovnako ako my, ale s tým rozdielom, že oni tomu svojou detskou dušičkou nerozumejú a majú o to väčší strach. Obviňujú semé seba. Viem o čom hovorím, pretože mám 10 ročné manželstvo v troskách a dennodenné hádky som ukončila obsolútnou rezignáciou. Moja 7-ročná dcérka ale myslím cíti ten chlad a iný tón reči, to že sa spolu nesmejeme, že sa neobjímeme. Až mi stislo srdce, keď niektorá z vás tu písala o šťastnom pohľade detí, keď sa rodičia pobozkajú, alebo objímu. Deti vidia, že niečo nieje ako má byť, hoci sa ich snažíte chrániť, hoci ste umelec v pretvarovaní. Pamätám si to aj zo svojeho detstva. Dcérka ma v poslednej dobe vždy objíme, keď mi muž ide niečo hovoriť tým ľadovým hlasom. Akoby ma išla chrániť, hoci otca miluje, predtým to nerobila, snaží sa odviesť moju pozornosť na seba. Ona tú atmosféru cíti a má strach, lebo tomu nerozumie. Má bratranca, ktorý žije bez otca, darebáka, ktorý ich opustil, keď bol Filipko ešte maličký. Prišla otázka aj na túto tému a skôr ako som stihla odpovedať, jej reakcia bola: "Ja viem prečo od nich odišiel, pretože Filipko bol neposlušný...." Dalo mi dosť práce presvedčiť ju, že za nezhody rodičov niesú zadpovedné ich deti. A na očkách som jej videla, že sa jej uľavilo, že sa pýtala úplne inú otázku....Deti to cítia a chápu takto, tak naozaj...nepodceňujme ich vnímavosť, lebo oni sú príliš slabé, aby proti nášmu smútku bojovali. Rozvod je smutná udalosť, je to prehra dvoch ľudí, ale myslím že udržovať studenú vojnu vo vzťahu len "kvôli deťom", to im ubližuje rovnako, ak nie viac. Oni vedia o nás všetko, len to chápu po svojom. Nezaslúžia si, aby museli riešiť to, čo sme nezvládli my. Majú právo vidieť svojich rodičov usmiatych a šťastných, a ak to nevieme zabezpečiť spolu, je lepšie každý sám. Práve kvôli deťom. Máme ich učiť, že o svoje šťastie a o lásku treba bojovať. A nie uspokojiť sa s rezignáciou a doživotným trápením. Takto presviedčam sama seba, hoci je to ťažké. A keď raz budem mojim dcérkam vysvetľovať, prečo, strašne si prajem, aby to pochopili. Oni si zaslúžia šťastnú mamu, ktorá ich bude hladiť a smiať sa s nimi. Deti niesú také silné, aby mohli utierať naše slzy, to je pre ne strašne ťažké....oni sa majú radovať.

Ďakujem Renka, ani nevieš, ako z duše mi vravíš. Ľudia mne blízky, rodina, tí to vidia už dávno, že tento vzťah nemá svetlú budúcnosť. Ja som začala precitať až po päťročnej materskej, keď som nastúpila do práce. Kým som bola doma, bolo to znesiteľné a vždy som si boľačky pofúkala slovami, že veď všetci chlapi sú takí....Lenže keď je mama ešte aj zamestnanec, tak tú pomoc naozaj potrebuje a vtedy sa vykrištalizuje, kto má aké hodnoty a kto sa ako vie obetovať a zriecť svojich potrieb. Sme úplne rozdielne povahy. V mladosti na výletoch a medzi priateľmi nám bolo božsky, ale keď poprosíte manžela, aby sa naučil s prváčkou, lebo prichádzate z práce o šiestej a to škvŕňa nieje schopné sa už sústrediť na písmenká....odpoveď je: ....to len aby ty si si mohla po príchode už len vyložiť nohy....:o) Dnes sa už na tom len smejem. Podobné šoky zažívam už pár rokov. Ako je moja práca a snaha úplne nepodstatná v jeho živote. Áno má ma rád...lenže jeho láska je to, že má o všetko postarané, ale daj mi pokoj a ešte aj mne pomôž a deti mi na krk nevešaj. Bolo by to na dlhý článok a každá to do určitej miery pozná. Typické, pre naše polovičky. Lenže tu sa prejavila príliš moja samaritánska povaha, ako vraví sestra. Môj drahý nikdy v detstve nevidel, čo je to mať rodinu, ako sa rodičia deťom venujú, ako sa s nimi učia a hrajú, chápala som to a snažila mu to ukázať, vysvetľovala, plakala, prispôsobovala sa....a chorľavela, aj na duši, aj na tele. Stále verím, že láska dokáže divy, že človek má hľadať chyby najprv v sebe a pokúsiť sa zmeniť to, čo nieje dobré...desať rokov som to skúšala a dodnes si myslím, že to malo aj výsledky. Muž sa v mnohom zmenil a obmedzil, lenže je z toho nervózny. A stále viac. On potrebuje absolútnu slobodu. Sám tvrdí, že on nemôže mať v živote žiadne hranice, nebude sa nikomu prispôsobovať, je aký je a takého ho mám brať. Že nebude mi robiť pajáca a hlásiť, kde je a chodiť v nedeľu k obedu.... To sa ale vôbec nezhoduje s mojou predstavou o akej takej rodine. Som príliš náročná? To je asi môjproblém, že sa o tom 10 rokov presviedčam a idealizujem si niečo, čo je reálne úplne inak. Hľadala som radu a riešenie našej niekoľkoročnej krízy a oči mi otvorila jedna pani numerologička, keď mi povedala, že sa budem rozvádzať o 10 rokov, 42 ročná, psychicky na dne a s deťmi v puberte a čosi mi na konci života budú vyčítať. Myslím, že som už rozhodnutá, kadiaľ vedie moja cesta, len je to ťažké sa o tom presvedčiť a prestať sa viniť za to, čo aj tak nemôžem ovplyvniť. Prístup svojho muža nezmením a keď to ukončím teraz, aspoň sa vyhnem tomu, aby sme sa znenávideli nadobro. Naozaj pre deti. Sú ľudia, ktorí tvrdia, že rozvod je zbabelosť a málo snahy, aj ja si to vyčítam, ale dá sa to vidieť aj ako najlepšie možné riešenia a šanca na lepší život aj pre detičky. Pokojný, bez hádok a sĺz. tisíckrát som si uvedomila, že za naše nezhody si to odniesli práve ony. A to si nezaslúžia. Egoistu nezmením a ja niesom taký tvrdý charakter, aby som to vedela hodiž za hlavu, inak Ryba a môj drahý baran. Strašne mi dobre padli Renka tvoje slová...Nikdy som to neľutovala...a dúfam, že deti to pochopia. Cez prázdniny chcem odísť a podať o rozvod. U našich mám voľnú izbu. Mám na to 3 masiace. Je to ale strašne ťažké samu seba presvedčiť a nič si nevyčítať, hlavne, keď moja polovička je skalopevne presvedčená, že my žijeme normálny život, len ja sa potrebujem hádať a furt mi niečo je a on nič zlé nerobí a nemá čo zlepšovať, veď nám zabezpečuje strechu nad hlavou a chodí do roboty....
Vie mi niektorá z vás babuľky poradiť, ako na to, aby som ostala vyrovnaná...ja viem, že sa pri ňom utrápim a jeho nezmením, ale stačí jeho "nevinný" pohľad a začínam váhať.....zaslúžime si s deťmi viac.
P.S: A vraj sa minulý rok zamiloval....preto mu na mne všetko vadí...hmmm...bolo by to možné, ale neriešim to.

Pekne si to Tuláčka napísala a smutne, lebo je to smutné. Tatovia sa o deti bujú, len keď odchádzaš a potom zistia, že vlastne sa im uľavilo a nanamáhajú sa. Toto budeme asi riešiť aj my. Pretože to nieje pre slobodymilovných tatov, nájsť si čas. Keď ho nevie mať teraz, nebude ho asi mať ani potom, to už vôbec nie. Ale hádam sa to dá vyvážiť kľudom a možno porozumením s deťmi. Rozumiete si, nevyčítajú ti niekedy? Alebo sú ešte maličké. Hoci ty si bola v inej situácii, ty si nebola tá "čo zradila". Dá sa zaplátať ten detský smútok nejako? Porozprávaj, ak máš chvíľku.

Ahojte babuľky, ďakujem za povzbudivé slová. Pár dní som tu nebola, lebo mám doma dve chorobky s angínami a doma internet nemám. Vytislo sa mi aj pár slzičiek, ako pravdivé sú vaše slová. Tak ako ty Filipka, som aj ja tým "dieťaťom", ktorého rodičia sa dodnes vadia. Ako dieťa som sa často v izbe triasla a zapchávala si uši a presne ako hovoríš, strašne si priala, aby sa rozviedli, nech je kľud. Boli sme ale štyri deti, tak vlastne aj chápem, že to nebolo tak celkom možné. Snažím sa im to odpustiť a nevyčítať, robili to najlepšie čo vedeli. Ale moje nízke sebavedomie a zlozvyk všetko si vyčítať a byť za všetko zadpovedná, to mám ako dedictvo, s ktorým bojujem od puberty. Prečítala som stovky článkov o vplyve rozvodu na deti, veľmi múdrych, ale je pomenej takých, aký vplyv zanechajú na deťoch takéto "usporiadané akože manželstvá". Ak je predsa len niečo napísané, väčšinou je to o tom istom, že deti si nájdu presne takého partnera, ktorý im pomôže vytvoriť taký istý pobabraný život. Hoci sa z celej sily snažia nebyť "ako rodičia" podvedome to aj tak robia. A úplne rovnako trápia svoje deti. Moja staršia si práve predvčerom ku mne ľahla do postele a pýtala sa ma, či mám tata rada, keď sa stále hádame....Sedemročná. Je to strašne ťažké, vysvetľovať to. Tak potom kde je pravda? Čo ak je na nás, aby sme to zastavili? Urobili to inak ako naši rodičia? V sebe som to vlastne už vyriešila, urobím to opačne ako naši. Možno tak deťom naozaj ukážem, že samého seba si treba vážiť a z nefungujúceho a ponižujúceho vzťahu vycúvam. A verte mi babuľky, že toto je rozhodnutie, nad ktorým uvažujem vyše troch rokov. Práve pred pár dňami, kedy sme sa naposledy pohádali s mužom za "papieriky od keksov" a dozvedela som sa, že on v kuchyni robí častejšie poriadok ako ja, som si ho v kľude večer počkala. Povedala som mu, všetko o čom premýšľam a že nevidím v našom vzťahu budúcnosť, on vie o čom to je a tiež nieje šťastný. My jednoducho nežijeme spolu, my spolu bojujeme, odjakživa. Reakcia? Hnev, krik, potom slzy a trojhodinové PREČO. Sama sa čudujem, že som bola kľudná, akoby to bola najprirodzenejšia vec v mojom živote, akoby som robila tú najlepšiu vec v mojom živote. Možno treba počúvať svoje pocity. Tri dni mu trvalo, pokiaľ to pochopil. Najprv chodil ku mne do postele a túlil sa, pomáhal, usmieval sa, podpichoval, srandoval, ako voľakedy...Večery boli až do polnoci rozhovormi, o ktoré ho už roky prosím...teraz, keď už mi na tom nezáleží. Tretiu noc som mu to musela jednoznačne vysvetliť, že už nevládzem, nechcem a nemám ho tak rada, aby to išlo. Prišli vyhrážky a mávanie právnikmi, že jeho podpis nikdy nezískam. Myslím, že pochopil. Na druhý deň prišiel s kyticou, prvou za desať rokov manželstva a prosil o odpustenie a že ak chcem, podpíše mi rozvod a nech si nájdem lepšieho, Že veď aj ja sa raz v živote tak sklamem....???
Tak a je to vonku. Rozhodnutie padlo, hoci keď som ho videla plakať, bolo mi všelijako. A jeho pohľad ma stále tlačí do výčitiek, ale bojujem. On je presvedčený o mojej zrade. Ten kúsok lásky, čo vo mne ostal ma bolí a hovorí, že som mu ublížila, ale rozum, hrdosť a láska k deťom mi vraví, že je to najlepšie riešenie, aby sme mohli možno osláviť ich marodeniny ešte aj za desať rokov ako priatelia....možno. Priala by som si to. Verím, že aj jemu sa uľaví, pretože akokoľvek sa snažil aj nesnažil, nieje rodinný typ a jeho sloboda a záujmy sú pre neho strááášne dôležité. Nebudem ho meniť a prispôsobovať na svoj obraz, nejde to. A o tom láska nieje, na to musia byť dvaja, aj to som si znova pripomenula.
Dobre mi padlo aj prečítať si po príchode do práce vaše reakcie aj sa tu trochu vykecať. Niesom pyšná, že som to takto ukončila, ale chcem veriť tomu, že pre svoje deti som urobila lepšie. Ako píšete...otca nestratia, pokiaľ bude mať on záujem a matku by stratili, ak by sa ďalej trápila. Možno nám život do cesty privedie niekoho, kto nám pomôže a ak nie, budeme spolu my tri. Ale nebudú sa dívať na to, aký vzťah nemá byť. Pri mojej povahe je strašne ťažké neuveriť, že ja som tá čo zradila, keď v každom mužovom pohľade to je jasné ako sklo, tieto vaše riadky mi v tom trošku pomohli. Tak idem ďalej a dúfam, že sme vykročili tou správnou nohou k lepšiemu životu. Možno budú aj takí, čo ma odsúdia, ale mne bude strašne záležať na tom, aby to pochopili deti a čo najmenej im to ublížilo a raz z nich vyrástli sebavedomé šťastné ženy, ktoré si budú vážiť seba aj ľudí okolo seba. Spravím pre to všetko a pokúsim sa v tej snahe zapojiť aj muža...či to je na záver len dobrý vtip...:o) Pekný deň prajem všetkým, kto sa prelúskal mojimi výlevmi až sem...

Obdivujem Tvoj pohlad a odvahu a schopnost rozhodnut sa...to je prvy krok na ceste dopredu. Drz sa zelam Ti len vela stastia a lasky...Tebe aj Tvojim detom.

Ach jááj, strašne dobre sa to číta. Skoro ako "zálepka" na ustráchanú dušu. Ďakujem. Najprv som niekoľko rokov rozmýšľala ako Filipka. Byť šťastná aj bez jeho pozornosti a pomoci. Veď môže mať žena deti, priateľov, záujmy, rodinu....je toho dosľ, kto ma potrebuje a túži byť somnou. Lenže je tu viac vecí proti. Neviem to, to je hlavné. Chvíľu sa aj snažím, nevšímať si to, byť šťastná a veselá, ale príde problém, kedy ho naozaj potrebujete poprosiť o pomoc a vtedy to ale nejde. To ublíži ešte viac. A ďalšia vec, takíto nezávislí "chlapci" si ale našu pozornosť vyžadujú a mierne prejavy žiarlivosti sa ukážu až po čase, čo im vadí....rodina, cvičenie, kamarátky, prílišné upratovanie, málo upratovania, príliš veľa času v záhradke, málo upravená záhradka...nemusím asi pokračovať. Môj niekoľkoročný pokus byť samostatnou žienkou (aj ňou vlastne 10 rokov som) bez potreby chlapa ako pomocníka, partnera, radcu, opatrovateľa detí a otca skončil zistením, že čím som nezávislejšia, tým viac sa môj drahý cítil, že musí mať navrch a ukazoval sa tým, že si ma prestal vážiť. Keď vidíte, ako chlap, ktorému vyvárate a staráte sa o domácnosť a deti povie pred rodičmi, že nemá čo jesť a máme prázdnu chladničku.....zamyslíte sa nad hodnotou vašej práce z jeho pohľadu. Silno ti držím palce filipka, aby si to takto dokázala. BUĎ šťastná a veselá aj bez neho, ja som to nevedela, hoci prakticky ho na nič nepotrebujem, chýbal mi po boku niekto, komu môžem s kľudom povedať, dajme si dnes na obed krupicovú kašu, lebo sa mi fakt nechce variť.....bez toho aby to použil ako zbraň. Ja musím odísť, aby som sa nezbláznila a to doslova. Môj muž sa totiž po tom čase mojej snahy o nezávislosť cíti pod papučou a vraj skáče okolo mňa ako pajác. Už sa na neho nehnevám, ale nepohnou mnou dúfam ani jeho slzy. Dôležité je to, že sa mám na koho obrátiť, mám rodinu a stými si rozumieme aq sami mi už dávno ponúkli, že kedykoľvek ak bude treba. Viem, že to nebude ľahké, sama s mizermým platom a dve deti, ale verím, že láska, porozumenie a dobré vzťahy je viac, než plné vrecká.

...strašne, strašne moc Ti držím palce

Ďakujem, to poteší. Ešte jedna zaujímavosť...teraz mám doma toho najstarostlivejšieho muža na svete, ani na pivo nejde, až mi je smiešne, ako mi chodí za zadkom. Škoda, že sa aspon trošku takto nesprával predošlých 10 rokov....Veď jeho to prestane baviť, ale je mi lepšie, že je to zo mňa von a celkom sa mi darí udržať ho v presvedčení, že to myslím vážne, aj keď sa usmieva. Malej nechcem prerušiť školský rok, takže nejaký čas ešte pobudneme spolu. Zatiaľ ma teší, ze je kľud, kiež by bol až do konca toho všetkého, čo máme pred sebou. Musím veriť, že v človeku, ktorý bol so mnou 10 rokov, je kúsok charakteru a rozumne sa dohodneme. Zatiaľ je to O.k.

ahojte dnes je tu naozaj smutno, Drahuška nič nie je idealne a veľa vecí v živote nejde podľa našich predstáv určite si urobila všetko pre to aby to fungovalo. Vždy je to tažke aj pre deti aj pre rodičov, obdivujem ťa ako to zvladaš. A uvedom si že ked si dvaja nerozumeju nie je to chyba len jedného z nich. Budem ti držať palce a vždy ked bude najhoršie si spomeň že pokiaľ maš svoje deti máš všetko. Život je dlhy a niečo krasne môže čakať za najbližšim rohom - nikdy nevieš. Držte sa ahoj

drahuška, chápem ťa, úplne do detailov. zvládneš to. lebo musíš.

Drahuš, mala som zimomriavky na chrbte, ked som si citala tvoje rozhodnutie, bud silna, dievča. Stoj si za svojim rozhodnutim. 10 rokov je velmi dlha doba, sancu si mu davala dost dlhy cas.
Prajem ti, aby mal muz toho rozumu vela i trochu dostojnosti by nezaskodilo. Nie si sama. Ja ta plne v tvojom rozhodnuti podporujem. Nikto neumiera, len sa snazis nezblaznit. Aj ty si dolezity clovek. A mas pravo nezblaznit sa.

Urcite aj ja dam vediet, ako idem (alebo nejdem) dalej. Zatial stojim (sedim a lezim tiez).
Dievca vela síl.

Rovnako držím Filipka, aj tebe Kati palec a prajem veľa sily. V jednej múdrej knižke som si včera prečítala peknú myšlienku, prečítajte si babuľky si: "V živote ste stále na ceste. Ak vás premôže pocit, že tento strach, starosť, smútok, problém, nikdy neprekonáte, že z neho niet východiska a nemá riešenie, vtedy stojíte na temnom mieste. Opustite ho a choďte ďalej! ......Predstava o nutnosti podriadiť sa okolnostiam pochádza z nedostatočného sebavedomia. Oberá vás o možnosť samostatne rozhodovať a bráni vám prijať zodpovednosť za svoje činy. Ponúka vám skvelú možnosť sebaospravedlňovania..." Knižka sa volá Rozhovory s anjelmi o zmysle života...a túto myšlienku mi tuším poslalo ozaj nebo... Nech poteší aj vaše dušičky

Dnes som odhlásila dcérky zo školy a škôlkya prihlásila do nových a chystám sa to oznámiť mužíkovi, tak držte palce. Treba sa z hlboka nadýchnuť a stáť si za svojím....ale s úsmevom a presvedčením, že konám správne a najlepšie pre mojich najmilších. Inak, ten úsmev má ten účinok, že muž sa správa tiež ako rozumný človek a dokonca nám vraj chystá svätojánsku opekačku, som sa pred chvíľou dozvedela. Fúha, to bude ťažký víkend, na moju vôľu.... Aspom posledné mesiace budeme k sebe milí.

Držím päste, drahuš.