Zariekaného chleba...

...sa najviac naješ, alebo - Ako Renáta ku psíkovi prišla.

Tento príbeh sa skutočne, toť nedávno stal a hlavná hrdinka Renáta mi dala súhlas Vám ho porozprávať.
Renáta je moja dlho, dlhoročná kamarátka - priateľka. Sme spolužiačky z gymnázia, dnes sa stretávame aj s našimi rodinami, naši muži si majú čo povedať a naše deti sa vedia spolu hrať .

V časoch gymnaziálnych sme sa s Renátou skoro každý deň cestou zo školy stavili u nich doma, aby sme vzali vyvenčiť ich kokeršpaniela Rena. Renáta je jedináčik a Reno bol jej verný súputník detstvom a útlou mladosťou.
Tak sme milého Rena venčili, preberali záležitosti mimoriadne významného charakteru, príznačné pre vek medzi pätnástym a osemnástym rokom života.
Môj vzťah k zverom všeho druhu bol v tom čase značne rezervovaný, Reno, ako jeden z mála psov v mojom okolí, ma školil k láske a spolupatričnosti k živej prírode .

Ako šiel čas, naše životy sa načas delili. Každá sme výšku študovali v inom meste, riešili sme lásky, vážne vzťahy - síce vo vzájomných debatách, ale vlastne každá sama za seba. Časom sme sa usadili, založili si rodiny a v behu života sa Reno odobral za Dúhový most na večnosť.
Keď sme si my, naša rodina, priniesli do života nášho Cliffa, raz mi tak Renáta povedala, že mať psa je okrem veľkej lásky a radosti aj obrovská zodpovednosť a vlastne aj určité obmedzenie v osobnej slobode. A ona by už veru psa nechcela. Hoci deti by rady, ale ona vie, čo to obnáša a veru by sa na to už nedala.

Koncom uplynulého roka, vracajúc sa z pracovnej cesty domov, pár desiatok kilometrov od domova v nejakej dedine, vbehol Renáte pod auto psík. Malý, čierny,niečo medzi jazvečíkom a nevednočím. Bola tma, nevidel on, nevidela ona, len zacítila náraz. Zastavila, vybehla, vidí malého, zúfalého tvora. Behá po dedine, pýta sa - reku, zrazila som psíka, komu patrí? Nikomu. Obehla dedinu, obehla dedinské krčmy, nič...

Vrátila sa k autu, psík tak čušká, oči na ňu upiera: "zober si maaa, zober si maaa..." Nuž naložila milého psíka do auta, zaviezla k veterinárovi a čakala ortieľ... Pomerne vážne zranenie panvy, možné zranenia vnútorných orgánov, treba čakať, čo bude. Tak psíkovi ustlali u nich doma a čakali. A psík, akoby vedel, že jeho životná púť má pred sebou ešte dlhú cestu, sa pomaly, postupne, ale priam zázračne zotavoval. Začal prijímať potravu, pomaličky sa začal pohybovať, začalo fungovať všetko, čo fungovať má.
V rámci rodiny sa hneď ponúkli viacerí adepti na budúcich majiteľov - babka, dedko, tetky...

Ale Renáta a jej rodina sa rozhodli. Gigi ostane doma. Lebo to takto malo byť. Lebo im Gigi mal ukázať iný rozmer.

Dnes, Gigi takmer uzdravený, je platným členom rodiny. Má svoje miesto v dome aj v záhrade, Renáta ho chodí venčiť, deti majú kamaráta a učia sa, čo je láska a zodpovednosť k živému tvorovi, na nich odkázanému.
(...a že ona už veru nechce , som jej to nepripomínala, veď načo? )
Eva