A takto sa to pekne vyriešilo...

Takže...len nedávno som bola na pokraji "infarktu" aj som sa potrebovala vykecať http://www.nanicmama.sk/deti-na-predaj/som-skoro-na-infarkt, aj som dostala pár rád, ktoré ma postavili na nohy a za to lydushi, elce a mamatate zo ďakujem, fakt ma v tom najťažšom držali nad vodou a niektoré vety som si opakovala ako mantru ... Takže konečne je to za nami. Ale pekne po poriadku: Chovanie mojich synov sa síce oveľa nezlepšilo, ale zato si hovorím: u staršieho puberta - chvíľu je protivný a keď ho nechám vydýchať za pár minút príde a úplne o inom - milý, ochotný...a mladší - jednoducho nespútaný živel - čím viac pozornosti, tým blaženejší výraz na jeho tvári. A keďže pekne sa správať ani napriek intenzívnym pochvalám mu dlho nevydrží, tak najistejšie pre neho je pútať pozornosť vystrkovaním rožkov. U pani učiteľky bol na pohovore manžel, ja som mala obavy že sa podo mnou otvorí zem a od hanby ma zhltne , takže sa dozvedel presne to, čo som síce tušila, ale nemala dôkazy. Náš synátor "pekne" zapadol do skupinky, ktorá je podľa jeho gusta a spolu vystrájali. Začalo to na sklonku minulého školského roka a presne vtedy začali po neho chodiť aj von a jeho chovanie šlo dolu vodou. Po tomto pokeci som "mladému pánovi" dala také kvapky o slušnom správaní a na čas mu zatrhla "kumpánov" - čo mu evidentne pomohlo zistiť kde je "sever" a vždy keď ide von, dobrovoľne hlási s kým a dodržiava aj čas návratu . Dúfam, že bez poznámok v žiackej už tento polrok šľastlivo ukončíme. A čo sa týka staršieho syna, ten sa nejak začal intenzívnejšie venovať učeniu, keď nechápe látku, konečne príde za mnou alebo manželom a spoločnými silami mu vysvetľujeme, a hustíme mu do hlavičky, kým konečne nepochopí. Nie je to na jednotky, ale aspoň sa zlepšil. A na záver o našom bývaní...Zmierila som sa s tým, že veci nervami nepotlačím dopredu a tvrdohlavosťou tiež nezlomím "osud" a tak po naliehaní na manžela, sme znížili cenu bytu a konečne sa ho "zbavili"! Už od decembra nám finančná poradkyňa núkala hypotéku, ktorou by sme vyplatili majiteľov tohoto bytu, vyplatili aj staré dlžoby a niečo nám zostalo na prerábku. Takže jedného dňa prišla "pani realiťáčka" so záujemcami - v tom období sa pár ďalších "realiťákov" ukázalo tiež so záujemcami, ale toto bolo o inom. O našom byte kecala sotva 5 minút a potom ďalších 20 riešila s potenciálnym záujemcom problematiku správcov v našom meste - pretože na toto bol "expert". Znechutená z "realiťáčky", ale zároveň s dobrým pocitom zo záujemcu, že na byte vyzdvihoval pozíciu, stav, vek stavby a pod. som prišla domov s tým, že ak budú mať záujem ozvú sa cez realitku. Nevedeli ani moju adresu, len že bývam vedľa, a na druhý deň prišiel záujemca s tým, že v hotovosti ponúkol sumu o niečo nižšiu, ako sme chceli, ale hneď ju vyplatí. Alebo o dva mesiace nám dá sumu, ktorú požadujeme... V danej situácii som rozmýšľala v duchu "lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche", a tak sme ponuku prijali. Dobre sme urobili, pretože hypotéku nám síce schválili, ale nižšiu, ako sme predpokladali a banka trvala na tom, že najskôr my máme vyplatiť rozdiel v sume majiteľom a až potom im peniaze poukázala na účet. Takže inštinktívne som si vybrala síce menej peňazí, ale zároveň aj rýchlejšie vyriešenie našej "bytovej" situácie . A ďalšie plus je, že banke na úrokoch zaplatíme za nižšie hypotéku menej peňazí, pričom nám zostala "slušná" rezerva pre prípadnú "kalamitu", aj peniažky na prerábku, staršie autíčko a ešte si rezervičku vybudujeme, aby sme hypotéku neplatili 30 rokov, ale len 17... Fúúúj, ale to mi padol balvan zo srdca, že sa konečne veci na dobré obrátili, ale bez povzbudivých slov od "vás" by to nešlo...takže veľké ďakujem, že ste ma podržali!
P.S. Už len tú robotu si nájsť...