Ako sa nachádzajú priatelia...

Človek sám seba nevytvára. Človek len objavuje, čo doňho bolo vložené. Že mi v hrudi bije srdce tuláka som objavila pradávno. V okamihoch nostalgie, smútku či prázdnoty ma to vždy hnalo von, na kopec a hlavne do vetra. Nájde sa tam aj túžba po dobrodružstve, guráž a rozhodne som za bláznovstvo! Ale niekde mi svieti STOPka. Napríklad v hore. Tam ma isto chce všetko zožrať. Každé zviera na mňa čaká, aby si zgustlo a hlavne medvede. Najviac ma všetci očakávajú v noci, takže tam s rešpektom nevstupujem (teda do minulého roku som nie), a preto som stále nažive. Chichocem sa

Nosím v sebe aj hnev na čokoľvek, čo ma obmedzuje v mojej slobode. Prioritne vlastný STRACH. Veď ja mu ukážem! Dočítala som sa, že je to obyčajná emócia. Virtuálna. Pocit, ktorý odíde ako prišiel. Stačí zažiť situáciu, ktorej sa bojím a bude po ňom. Moja hlava pochopí, že sa nemá čoho báť a som znova slobodná PohodaPohodaPohoda

Keď som objavila výzvu jedného típka, kto sa k nemu pridá na sčitovanie medveďov Malej Fatry, ihneď som sa hlásila ako dobrovoľná večera. Na(ne)šťastie to nevyšlo. Pokus číslo dva - vytrepať sa sama na chatu v oblasti premnoženej medveďmi. Motívov som mala milión, nielen prekonanie strachu. Nemal sa kto ku mne pridať, tak som preglgla a išla som modliac sa, nech ma ráčia ešte zachovať pri živote a nech žiadneho maca nestretnem, lebo netuším ako zareagujem, keďže som nikdy nijakého nestretla...

Pri každom prasknutí, každom šuchnutí, zavŕzganí stromu, spadnutom lístku som sa strhávala od strachu v očakávaní útoku. Mala som so sebou ústnu harmoniku, po každých 100 metroch som do nej silno dúchla.Hambím sa Hanba nehanba. BÁLA SOM SA, PRÍŠERNE. 

Keď na mňa spoza stromu vyskočil bežec vracajúci sa zhora a pozdravil ma "ahoj!" skoro mi nohy vypovedali službu. Chodník náhle viedol pomedzi husté kríky: "Vyhýbajte sa húštinám..." - povedala som nahlas. Spomenula som si na antimedvedie rady mojej kamošky, s ktorou sme si chodili zabehať popri rozostavanej diaľnici a široko - ďaleko tam bol jediný kríček a bol veľmi obávaný, lebo za ním mohla číhať chlpatá potvora Chichocem sa! Mysleli sme to vážne, ale razom som pochopila, že AŽ TERAZ je to vážne. Vyhnúť sa nebolo kam, predrala som sa statočne vpred. 

Bola som šťastná keď som po 2,5 hodine dorazila k chate a spokojná som sa zvítala s chatárom, ktorý ma očakával. "Videli ste toho medveďa pri pamätníku?" - zachytila som rozhovor turistov, ktorí tam prišli chvíľu predo mnou. PrekvapeniePrekvapeniePrekvapenie Krv mi stuhla v žilách, och chvíľu pred tým ako som tadiaľ išla ja tam bol skutočne medvedí tuláčisko. Kurňajs, to bolo ale šťastie! Ďalšiu chvíľku po mne prišli iní turisti: "Videli ste toho medveďa pri pamätníku?" - moje kly, oni ho tiež videli. Čiže tam musel byť aj vtedy keď som išla okolo ja. Vraj je nejaký popletený, stále sa tam túla a nebojí sa ľudí PrekvapeniePrekvapeniePrekvapenie. Jediné čo mi bliklo v hlave bolo - AKO JA IDEM DOLU??? Nejdem. Chladnokrvne som sa otočila na chatára - ja tu asi zostanem spať... Asi až do zimy. Nepovedal nič. Zdvihol sa a išiel do chaty. O chvíľu vyšiel s postarším pánom a ukázal mu na mňa. Vezmete ju dolu? Ona sa bojí... Hambím sa

Nič lepšie sa mi nemohlo stať. Z pána sa vykľul amatér botanik, vyše 70 ročný mládenec, ktorý má zbehané celé Slovensko, všetko preliezol a sem sa prišiel rozlúčiť s chatou, lebo vraj už nemá kondičku (má ju 3x lepšiu ako ja) a už je to naňho privysoko. Cesta nám utiekla prirýchlo, zdieľali sme sa akoby sme sa poznali odjakživa. O rodine, o priateľoch, o Bohu, o svete, o rastlinkách, o našich aktivitách... Že si z tejto adrenalínovej turistiky odnesiem takého parádneho kamoša mi ani na um neprišlo a som rada, že občas mávam strelené nápady.

 

V piatok sme sa stretli opäť, napriek tomu, že kašlem ako tubrák, vyliezla som z postele a vybehli sme spolu na Liptovský hrad a odvtedy sa musím usmievať,  pretože to bol čisto pozitívny doping. Milujem radostné stretnutia. 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

P.S. medveďov sa už nebojím, zistila som, že sú to plaché stvorenia, ktoré je ľahké vyplašiť a zahnať preč. Po novom sa bojím diviakov, lebo tí sa nevzdávajú a štartujú do útoku na človeka, najmä keď majú so sebou prasiatka v pásikavých pyžamkách. Takže trénujem šplh na strom Veľký úsmevVeľký úsmevVeľký úsmevVeľký úsmev (a na turistiku chodím s ozbrojeným poľovníkom Srdce)

 

Komentáre

Nádherné stretnutie s pánom botanikom. Úsmev Takže diviaky a pásikavé pyžamka. Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe A to si ešte nepočula našu rodinnú story, ako postrelený diviak na švagra v autoservise zaútočil. Ako už sa na tom, smeje, ale s dvoma malými deťmi tam bola ... Takže nielen les je nebezpečný ... Nemienim robiť paniku, to len aj  na poniektorých  poľovníkov si treba dávať pozor.

v autoservise??? tak to by som rada poznať tento príbeh Veľký úsmev

 

Tak len trochu rozviniem, autoservis bol voľakde na dedine, možno na kraji neviem. Švagor s dvoma malými deťmi tam bol dať opraviť auto, keď sa rozzúrený, postrelený diviak vrútil do servisu a napáral si to rovno do švagra, jeho nohy, z jednej strany mal dieťa, z druhej tiež. Jediné šťastie, že je to chlop jak hora, rana obrovska, operacia .... ratovali ho. teraz je hrdina, ale ozaj nei sranda ... Pointa, že diviaka poľovníci či kto naháňali aj strieľali  teraz si nepamäatám či z kombajna, či traktora či ... Veľmi nezodpovedné, pri dedine na poli ....

Diviaci sú kapitola sama o sebe. U nás nejak na jar  či minulá jeseň (?)  neviem ... oficiálny odchyt diviakov na Brezine. Všade oznamy, na FB zdieľalo sa, nech so psami sa nechodí a tak. Na druhý deň u nás v robote na dvore len rachot a krik. Zrazu sa vyvalí diviak odniekiaľ spod kríkov a davaj do brány fujáz matiás preč do druhej otvorenej brány, resp. nezaploteného areálu. Lenže to už videli ako trieli ľudia a tam volali políciu, poľovníka. A tak milého diviaka picli. Keby já vedela, že u nás na dvore sviňucha spod kríka môže vybehnúť ... veru aj pod kotlinou rozkúrim na guláš Váľam sa od smiechu po podlahe. Chudák, riadne musel vystresovaný byť. Ešte aj strážneho psa vedľa zavretého sme mali a ten nič divné za noc nehlásil. Teda nejak besný bol, ale on bol besný permanentne. Chichocem sa 

To je kráááásne. A áno - strachu sa treba postaviť.

Tieto prechádzky lesom ... ja zas sa stále bojím, že sa stratím na lesných cestičkách na biku. Aj som sa párkrát "stratila", ale furt som online, takže nejak som sa nakoniec vždy našla Chichocem sa.

A ten pocit potom ... to je na nezaplatenie.

Ale môžem ti povedať, že pukanie konárov v lese je hrozný pocit. Ja som šeroslepá, teraz mi stačí 5 hodín poobede a nevidím nič. V rýchlosti - nerýchlosti pri šliapaní do kopca je to ešte horšie, lebo vtedy stíham uvažovať a vyhodnocovať situáciu, čo je rýchlejšie. Či tá divoká zver vie bežať rýchlejšie ako ja hore kopcom a asi by bola menšia oštara šmariť bike do kríkov a bežať(jasné že vie), či aj na bicykli by ma dobehla a predsa len ten bike nešmariť do kríka alebo či to otočiť a nezjazdovať dolu kopcom a ujsť zveri (furt vo mne hlodá pocit, že aj to by ma dobehla).

No a stretnutia tretieho druhu mám našťastie len so srnkami a laňmi a max hadom. Ale poviem ti, taký drozd vie narobiť TAKÝ RACHOT v kríkoch!!!! Minimálne za 4 medveďov a dve rodiny diviakov.

tak som sa konečne dopracovala aj k spoločnej fotografii, pridávam :)

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.