V sobotu mal môj manžel stretnutie po 25 rokoch od maturity. Včera prišiel domov usmiaty, plný zážitkov. Porozprával mi, ako bolo, čo má kto nové...
A potom zadumane dodal: "A všetci sa niekam ponáhľajú..."
Dnes ráno mi povedal: "Vieš, stále nad tými mojimi spolužiakmi premýšľam. Spomenul som si na článok, ktorý som minule čítal, ukážem ti ho." Sadol k PC, pohľadal - tu je!
Sadla som k PC ja, prečítala...
Hm, zamyslela som sa aj ja... Prečo toľko ľudí nad takými vecami premýšľa, až keď s tým nemôžu vlastne nič robiť?
http://www.sme.sk/c/5951800/styri-veci-ktore-lutuju-zomierajuci.html
Hej, boľavý.
Toľko premárnených životov...
Možno o smrti ľudia nechcú premýšľať, lebo to asi nie je pre mnohých práve príjemné premýšľanie.
Okrem toho - nemajú vraj na to čas...
Minule tu bola vo výrokoch odpoveď výrok dalajlámu na otázku, čo ho na ľudstve najviac prekvapuje. Odpovedal: Ľudia. Pretože obetujú zdravie, aby zarobili peniaze; potom obetujú peniaze, aby znovu získali zdravie. Potom sa tak znepokojujú budúcnosťou, že si neužívajú prítomnosť, a tak nežijú ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť, a potom zomrú bez toho, aby predtým žili.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ten vyrok, je uzasny.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aj mne sa veľmi páčil 
.
Vlastne neviem o žiadnom dalajlámovom výroku, ktorý by ma nejako neoslovil... 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Čítala som ten článok v novinách - v sobotu kupujem kvôli krížovkám, tie na nete nie sú ...
Niekde to tam bolo spomenuté - dnes nie sú ľudia bežne konfrontovaní s umieraním, lebo sa už pomerne málo vyskytujú viacgeneračné rodiny. Potom je umieranie a hlavne smrť veľmi silným šokom.
Keď doopatruješ nejakú tú prababku či pradedka a potom dedka s babkou a nakoniec svojich rodičov - tak vieš, na čo sa máš pripraviť. Toto viem z osobnej skúsenosti. Hoci sme nežili vo vyslovene viacgeneračnej rodine, ale doopatrovávali sme obe babky. Bola som do toho dosť intenzívne zapojená - od veku cca 12 rokov, zrovna táto babka bola niekoľko rokov bezvládna.
Aj keď - a to tam tiež bolo spomenuté - na smrť sa nedá pripraviť, môžeš žiť v jej blízkosti (napríklad pracovať niekde v hospici), ale keď to je osobné, keď sa to zrazu dotýka teba samej, tak všetko čo si myslíš že vieš, že si na to pripravená - zrazu je to fuč ...
A potom aj fakt, ktorý sama spomínaš v tvojej knižke - ľudia akoby sa báli (hlavne s deťmi) o umieraní a smrti hovoriť. Potom sa niet čo diviť, že to nevedia spracovať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
......na smrť sa nedá pripraviť,môžeš žiť v jej blízkosti,ale keď je to osobné.....zrazu je to fuč
veľká pravda.Na šťastie je tu niekto,kto ti veľmi pomáha.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...ľudia akoby sa báli (hlavne s deťmi) o umieraní a smrti hovoriť. Potom sa niet čo diviť, že to nevedia spracovať.
Hej, Adus, presne. Tabu téma ako vyšitá.
Smrť je pritom rovnaká súčasť života ako narodenie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
to bude cele v tej nasej povahe, ktora je aj na dobre aj na zle - vzdy chceme viac a nieco ine, nez prave mame. pre tu nespokojnost sa vyvijame, pre nu sa aj stale podchvilou trapime.
ked umierame si nevazime, co sme dosiahli, dali, mali, zazili - iba lutujeme, ze sme nerobili ten opak. smutne. ani tvarou v tvar smrti sa nedokazeme zmenit.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No neviem, Magic...
Ak stojí človek len na jednom mieste a bojí sa urobiť akýkoľvek krok, aby náhodou nestúpil vedľa - to nie je dobre.
Na druhej strane hnať sa dopredu bezhlavo, bez obzretia a bez ohľadu na druhých, len za tým svojim - to je tiež na figu.
Zrejme je to zase o extrémoch a o hľadaní stredu. Ani nestáť, ani neuháňať. Stačí kráčať pokojne, s úsmevom, všímať si všetkých a všetko okolo seba, brať všetko po ceste ako dar, vážiť si to a tešiť sa z toho... Jednoducho užívať si cestu.
Aspoň myslím... 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
velmi bolave... moj velky obdiv patri hlavne pracovnikom Plamienka a rodicom tychto chorych detimy ludia sme nepoucitelny.ak sa nepriamo stretneme so smrtou,vtedy si povieme ,,budem zit inak,,ale casom zabudneme...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bebe, hej, ľudia sa na chvíľočku zastavia, zamyslia - a potom vo víre života zase zabudnú.
Nemajú čas...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Typicky ludske- lutovat to, co nemam, co som nerobila, co som urobit mohla....Preco si nezbilancovat to, ze som nieco dosiahla, niekde bola, nieco videla, zazila, ze som vychovala super dieta, ze som stretla uzasnych ludi? V tej chvili zivota robime to, co je momentalne pre nas najlepsie...kde je napisane, ze keby som nezanedbavala priatelov, menej robila, udrziavala vztahy s rodinou- nenajdem nieco, co by som zasa oplakavala a lutovala? Ze som mohla viac robit, viac cestovat, ze som nemusela tolko trcat s rodinou a podobne...
Ten clanok je napisany velmi, velmi na city hrajuco...chcela by som vediet, co bilancuju umierajuce sestrocne deti....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lyduška, ak by si tí ľudia celý život všímali a cenili to, čo majú, nemuseli by pred smrťou ľutovať.
Aspoň ja to tak vidím 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veľmi pekný článok ...
na mňa takéto slová pôsobia upokojujúco , dávajú životu zmysel, význam, dávajú každodennosti iný náboj- náboj jedinečnosti každého dňa prežitého s ľuďmi ktorých milujem...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Klódik, vidím to podobne.... Žiť TU A TERAZ je podľa mňa najlepší spôsob, ako prežívať každý deň ako jedinečný
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
(brokenheart)do života som dostala pred 5 mesiacmi ďaľší "dar" sprevádzať milovanú osobu na druhý breh.
Škola života a v nej predmet najobávanejší.Byť tým sprievodcom vo chvíľach posledných je veľmi náročné a zároveň pre obe strany veľmi obohacujúce.Spoznala som aj samú seba, ako nikdy pred tým.
Najdôležitejšie v živote pre mňa je a vždy bolo zdravie a dobré vzájomné vzťahy v rodine.
Prečo nad takými vecami ľudia rozmýšľajú až ku koncu svojich dní?
Aj ja sa pýtam prečo?Ak mám na mysli ľudí ešte v mladom,produktívnom veku,tak asi preto,lebo sa im meria,presýpa "čas" inými hodinami,vnímajú veci inou optikou a vidia aj také veci,ktoré pred tým pre zhon nevideli.
Dobrá téma Geo,som zvedavá na názory.
Výrok je
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Preto bdejte, lebo nepoznáte dňa, ani hodiny. (Matúš 25, 1 – 13)
Mladým presýpa čas rovnako ako deťom či starým. Len mladí to vnímajú asi inak.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pre dievcata, na ktore to posobi bolestne: Sucit a prezivanie cudzej bolesti su dve rozne veci, s roznym ucinkom na dusu. Jedno upevnuje vazby medzi ludmi a druhe je cista destrukcia. To len na margo citania takychto clankov...
Ja som ho necitala, ked som vydedukovala na zaklade prispevkov, o co pojde.
Ved su to stare zname pravdy, ktore sa k nam denne dostavaju (hore citovany dalajláma napr.), naco sa ludia potrebuje emocne bicovat tymto sposobom a potom aj tak zabudnu...
Clanky tohto druhu nas zastavia na chvilocku, denny trening ma dlhodobe vysledky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ved su to stare zname pravdy, ktore sa k nam denne dostavaju (hore citovany dalajláma napr.), naco sa ludia potrebuje emocne bicovat tymto sposobom a potom aj tak zabudnu...
Clanky tohto druhu nas zastavia na chvilocku, denny trening ma dlhodobe vysledky.
Jahôdka, nemala som v úmysle nikoho nijako bičovať a myslím, že ani autor toho linknutého článku to nemal v úmysle. Ale možno je to len môj dojem.
Neviem.
Máme starého pána suseda, má vyše 80 rokov. Je to úžasný človek, veľmi rada sa s ním rozprávam, aj keď už slabšie počuje. Rozhovory so starými ľuďmi nie sú podľa mňa stratený čas. Majú úplne inú optiku a postrehy, ktoré zrejme ľuďom s menším počtom krížikov na pleciach nejako unikajú...
Práve o to ide, že toto všetko je všade okolo nás. Ale nevšímame si to.
Prečo?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Viem, ze ty si nemala ten umysel Pisala dievcatam, pre ktore je take citanie bolestne. Tak som to aj hned v prvej vete napisala
O tom, ze rozne zivotne pribehy a rozne skaly a obzory su obohacujuce, nepochybujem. Za predpokladu, ze su spravne uchopene a ze nenarobia viac skody ako osohu. Teda netvrdim, ze take clanky nemaju vznikat alebo ze sa nemaju citat. Len som podotkla, ze dopad moze byt velmi rozny. Nie vzdy poucny (lebo ako viacere skonstatovali - clovek zabuden rychlo)a emocie rozhodene(samozrejme tiez u koho ako )
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
O tom, ze rozne zivotne pribehy a rozne skaly a obzory su obohacujuce, nepochybujem. Za predpokladu, ze su spravne uchopene a ze nenarobia viac skody ako osohu.
No veď toto - správne "uchopenie".
A ja dosť dobre nerozumiem, ako sa chce niekto naučiť niečo uchopovať, ak sa odmieta na to čo len pozrieť.
Iste, môže sa stať, že ak ten niekto začne nielen pozerať, ale aj skúšať chytať, zopár krát sa popáli, alebo ho to pichne, alebo vystraší...
Ale nakoniec sa to môže naučiť. Stačí chcieť.
Raz som čítala v jednej knihe, že celý život je len príprava na smrť. Najprv ma to zarazilo - zdalo sa mi to také extrémne. Ale potom som nad tým dumala...
Ak je to tak, tak v našej kultúre sa na smrť pripravujeme mizerne. Smrť je v slušnej spoločnosti neslušná téma. Nepremýšľame o nej. Nehovoríme o nej.
A keď potom niekto v našom okolí umrie a tak nás vlastne smrť prinúti všímať si ju a hovoriť o nej, sme plní strachu. Nie zmierenia, nie prijatia, nie pochopenia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
clanok hodny zamyslenia.
Pre mna bola bolestna ta posledna cast o zomierajucich detoch, tam mi srdce stislo.
Ale smrt vnimam ako prirodzenu sucast zivotneho kolobehu - pokial pride na tom ozajstnom konci - v starobe. Ano, viem, mame danu cestu zivotom, niekde je zrejme stanoveny aj ten nas cas.
Ale myslim, ze vacsina z nas sa snazi zit ten zivot najlepsie, ako dokaze. K tomu patria aj omyly, preslapy, chyba, zlyhania...
Moj stary otec - mudry, vzdelany, dobry clovek, zomrel ako 80 rocny. Po jeho smrti sme nasli jeho osobne veci a doklady upratane, vsetko, co malo byt ukoncene, bolo ukoncene. Odisiel vysporiadany, s pokojom v dusi. Nechal nam napisany odkaz - nesmutte, moji mili...
Ja akosi verim, ze v kazdom novom zivote dostavame znova sancu (prave som docitala Osudny medailon )
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Evka, hej, ešte sme schopní brať smrť ako "v správny čas", ak umrú starí ľudia. (Aj keď - všetkým nevyhovieš. Už som počula aj sťažnosť od jednej staršej panej: "Prečo musím žiť tak dlho?")
Pri deťoch a mladých ľuďoch smrť vnímame ako predčasnú. No, všetko má vraj svoj dôvod a my do toho nevidíme, prečo to tak je.
Myslím, že to je o dôvod viac, aby sme sa naučili s tým zmieriť.
Pre náš pokoj v duši...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bojíme sa toho,čo nepoznáme.Alebo radšej nechceme poznať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Strach je vraj najdeštruktívnejšia negatívna emócia.
A väčšinou sa pritom niet čoho báť...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nie je dobre nieco odmietat, alebo odmietat pohlad na nieco. Nepisala som, ze to niekto ma robit.
Pisala som, ze ak niekto ma tendenciu prezivat cudziu bolest ako vlastnu, mal by to asi riesit a citanie takych clankov bude skor na skodu takej osobe, kym nema v sebe toto spracovane.
A ja som clanok necitala preto, ze nemam chut a potrebu. Uvedomujem si to, o com hovoril dalajlama a ini a uvedomujem si veci aj na zaklade zaziteho, odziteho, nauceneho. To mi staci. Energiu, ktoru by som venovala dalsiemu vyhladavaniu veci a pribehov, ktore mi spravnost postoja zas a znova potvrdia, radsej venujem inemu. Netvrdim, ze len tak je to spravne. Pre ineho cloveka moze mat taky clanok velky vyznam.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pisala som, ze ak niekto ma tendenciu prezivat cudziu bolest ako vlastnu, mal by to asi riesit a citanie takych clankov bude skor na skodu takej osobe, kym nema v sebe toto spracovane.
Súhlasím
To vieš - len tu zase jeden raz pitvem jedného môjho nesmrteľného chrústa .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pekny clanok, aj ked dost bolavý.