Bola som so synom na nákup v Lidli.
Finálna fáza, nakúpené, zaplatené, zbalené. 
Zasúvam vozík medzi ostatné, keď mi do očí niečo udrie …
V nákupnom vozíku, tri – štyri pred mojim, voľačo leží.
Zo zvedavosti pozriem lepšie a neveriacky zaklipkám očami. 
Štuchnem do syna: “Pozri! Čo je to tam? “
Syn sa nakloní ukazovaným smerom a smejúc sa komentuje:
“Niekto si celú štangľu salámy zabudol.”
“Isto je to saláma?? Nie je to náhodou dáždnik?” kontrujem s potláčaným výbuchom smiechu .
Junior nechápavo pozerá raz na mňa, raz na osirotenú salámu.
Špičkujem situáciu:
“My sme dnes salámu nekupovali...? Však nie ? A … ani dáždnik sme nemali … ??“
Syn nechápavo a s úprimným zdesením pozerá na svoju dovtedy ako-tak normálnu matku.
Mávnem rukou, ešte raz zažmurkám na salámu a už sa neovládnem.
Rozosmejem saaaaaa … až neviem prestať.
Smejem sa, až ma prehýňa.
Tento “ dáždnik” navskutku nebol môj … 
Komu unikajú súvislosti, nech kukne tu:
http://www.nanicmama.sk/klub-strelenych/ten-dazdnik-nie-je-moj
Katarina
a že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky ....
Jáááj, Katka
V prvom momente som normálne stuhla, že reku, toto nemôže byť pravda!
V hlave sa mi rojili možné súvislosti, no nebolo čo riešiť: vydarená náhoda
Stelinka, a vieš, že som cítila nejaké vibrácie od nej smerom ku mne ?
Len rešpekt pred kamerovým systémom mi zabránil poláskať si ju a ... popočúvať jej prípadné šepotnie
Keďže si nevypočula jej posolstvo, môžeš čakať, že sa s nejakou salamistkou ešte stretneš do tretice.
Denne kilo smiechu ...o deň predĺžený život. Ďakujem za dávku kefara
Eva