Dokazali sme to ...

Ani neviem, kde zacat...Z ktoreho konca to nakusnut...
Spominala som, ze dcera chodi do hudobnej. Tento rok konci 4tu triedu a piaty rocnik sa ide do "vyssej" skoly. Nieco na sposob 8 rocneho gymnazia s tym, ze po 4 rokoch, ak ma ziak dobry prospech bud si spravi maturitu, taku vseobecnu, alebo si vyberie odbornu skolu s maturitou, alebo sa vyuci nejakemu remeslu.
Druhy polrok bol ulietany. Stale sme nieco nahanali, riesili. Skusky z hudobneho nastroja, za pritomnosti riaditela konzervatoria. Konali sa v sobotu. V stredu pred skusami sa dcerina ucitelka chytala za hlavu. Co mohla, to skopacila. V sobotu jej ucitelka dava radu, aby sa nehrnula medzi prvymi hrat, kedze v stredu hrala tak, ako hrala. Samozrejme, co dcera urobi?! Prihlasi sa hrat prva. Jej profesorka ozelenela, ale kedze nikto iny sa nehlasil, nic jej neostavalo, len vyzvat dceru, aby si sadla za klavir... Po prvych tonoch profesorke padol obrovsky balvan zo srdca a na tvari sa jej objavil usmev ulavy...Riaditel si presadol, aby lepsie videl na dceru, ako hraje. Zlizla si pochvalu aj od jej profesorky, aj od riaditela... Dcera jednoducho nepozna stres! Na jednej strane dobra vec, na druhej strane, nic ju neprinuti k tomu, aby pohla "zadkom" ked jej neozaj prihara. Ved nevadi ze ma 4, minule to bola patka... Takze sa polepsila, naco by sa stresovala...(to bol priklad)
Skuska dopadla na vybornu. V maji mali skusku z hudobnej, aby mohla ist na druhy stupen do vyberovej triedy, do skoly mimo nasho "regionu". Takze, bolo treba vybavovat derogaciu a vsetko, co s tym suviselo. V maji mala nasladne "test". Odviedol ju otec, lebo ja som stressman a asi by som sa tam zosypala namiesto nej Muz cakal vonku. Vychadzali deti, uplakane, zostresovane...Ked vyviedla ucitelka, ktora bola v porote, dceru, tak len poznamenala: No, aspon niekto sa dnes bavil!!! Dlhe tri tyzdne sme cakali na rozhodnutie. Neslo totiz len o hru na hudobny nastroj, ale celkovu reakciu v kolektive.
Dnes ju otec odviedol na hodinu klaviru. Ked prisli domov, tak mi pri veceri sucho poznamenaju, ze vsetci, co boli prijati, uz dostali oznamenie postou. My nic. Bola som schopna ist prezriet vsetku postu za posledne dva dni Tak som len sucho poznamenala: No co uz! Pôjdes do skoly, ktora nam spada podla bydliska (velmi zlu reputaciu ma, co sa tyka celkovej discipliny a urovne vzdelavania)...
Ked uz som im skocila na navnadu, tak vysli s pravdou von! Bola prijata! Prvy pocit bol, ze SUPEEEEER a potom to prislo! Bude musiet chodit do mesta (25km) autobusom rano o pol siedmej. Ten jej ide spred domu, to by este ako tak uslo. Zastavka vsak nie je pred skolou, bude musiet prejst nejaku vzdialenost peso. Ja uz stresujem. Moje male babo bude v 11tich rokoch chodit same autobusom do a zo skoly... Teraz ich vozime, kedze sme zmenili skolu a chodia do susednej dediny a autobusy nechodia. Inak v dedine mame skolu len cez cestu, ale kedze som chcela, aby sa dcera nieco v skole aj naucila, museli sme hladat alternativu. Nebanujem, lebo progres bol neuveritelny. Hoci v jednom rocniku urobila tri. Aktualny rocnik, a dva predosle, ktore boli zanedbane, nebudem to tu rozpisovat do podrobnosti.
Skratka, chyta ma panika. Musim vybavit preukazku na skolsky autobus, prejst cestu s dcerou, aby vedela, kde bude zastavka, kde je skola a kde znovu nastupit na autobus, aby sa dostala domov. Cislo linky...Juj, este bude veselo...Ako moja mama hovori: Si jak taka kvôcka, ked nemas tie svoje kuriatka pod kridlami, tak si chora...
A prve z vtacat ciastocne vyleti z hniezda...Mam taky pocit, ze ja tie detiska potrebujem viac ako ony mna...