Drahý... prosím ťa ...

Mám za sebou cca 10-dňové vyexponované obdobie, keď som sa snažila ako-tak, primerane veku, stavu a istej miere intelektu pripraviť na prvú časť svojich bakalárskych štátnic.
Pedagogických.
Rozumej sociologia, psychológia a pedagogika .
Ako som niekde a niektorým NM spomínala, vo s veku “praktickej inteligencie” (to z nejakého členenia neviem ktorej spomínanej vedy) som sa rozhodla skúsiť k akademickej pôde pričuchnúť.
Len tak, z plezíru .
Skočila som do toho rovnými nohami.
Pri mojej zrýchlenej extrovertnej povahe som aj tu naprv konanala a potom,mierne dúpnejúc dumala, do čoho som sa to pustila.
Moj študijný odbor sa nazýva Misijná práca s deťmi a mládežou a prevažuje v ňom evanjelická teologia.
Nebola tam matika ani fyzika a brali bez skúšok.
HA!
Slabá to náplasť na následné hektické obdobie štúdia .
Škola mi veľa dala.
Rozšírila obzory, ponúkla znalosti mne nevídané a neslýchané. Omladila popri spolužiačkach vo veku mojich synov, vrátila do čias dávno minulých. Na druhej strane vzala fúru voľného času, obmedzila v aktivitách a úletoch všeho druhu. O stresoch v čase skúšok ani nehovorím, keďže k svojmu životu stále potrebujem kúsok voľajakého adrenalínu .

Čas pokročil, načim nám štátnicovať vyvstalo.

Spomínané štátnice nám kolidovali s termínom odovzdania bakalárskej práce, nuž pár nocí bolo v duchu aktívneho tvorenia do hlbín noci, či skorého rána.
A keďže u mňa sa nikdy nedeje nič jednoducho, sedem dní pred štátnicami dorazil domov manžel.
Po viacerých týždňoch na karibskom Gvadaloupe priešiel krásne opálený, vysmiaty, nadšený, tešivý…
Darmo mi kolegyňa hovorila, že si mám striktne určiť priority pre daný týždeň. Že manžel dôjde domov ešte veľakrát, a štátnice sú štátnice!
Čo vám budem hovoriť

Týždeň ubehol ako voda a ja som si zúfalo uvedomila, že tie moje priority boli síce waau, ale … smerom k štátniciam na veru moc neposunuli .

Celý včerajší deň som strávila so spolužiačkami v “opakovaní” si učiva, čož v reále predstavovalo skôr znovuobjavovanie niektorých otázok a tém. Uaaaaaaaa .
Domov som dorazila podvčer .

Natrafila na svojho šarmantného manžela v mimoriadne dobrej nálade. Chvíľu predo mnou sa vrátil z rodinnej akcie, kde sa nostalgicky sadili zemiaky, varil guláš, soskalo pifčo a v družnej pohode užíval krásny májový deň.

Modré oči v opálenej tvári mu svietili spokojnosťou, tíško si pospevoval a bolo vidno, že je v absolútnej pohode.

Na rozdiel odo mňa.

Nervy na dranc, s pocitom, že ABSOLÚTNE NIČ NEVIEM som bola háklivá aj na šepot múch …
Pekne som manžela poprosila, či by s tým spevom nemohol prestať.
Chápavo prikývol a plný empatického porozumenia sa ponúkol, že mi spraví večeru.
SUPER!
No do minúty sa z kuchyne začalo ozývať veselé popiskovanie.
Joooooj … .

Uvedomujúc si, že hysterka a ja sme v danej chvíli asi zajedno, som nakukla do kuchyne a manžela doslova zabila vetou: “Drahý, PROSÍM ŤA: mohol by si prestať vydávať zvuky ?”

Ruka miešajúca moju cibuľkovo-klobáskovú praženičku zmeravela, manžel stuhol a len tíško, s humorom jemu vlastným, šepol:

“a … dýchať môžem ?”

“jasné, že môžeš, ale … prosím ťa… potichu”

Čo dodať ?
Dnešok vypálil k spokojnosti.
Manžel sa vytešuje so mnou , stihli sme spoločný neskorší obed v príjemnej reštike, dali pivko, pokecali ...

Ale mne stále rezonuje v hlave, čo človek dokáže dostať zo seba v stave hraničného stresu.

p.s.
čakajú ma ešte teologické štátnice, cca o mesiac