Koniec nekonečnosti mojej záhrady alebo "Hľadám partu sprejerov, zn. Súrne"

Hoci som zarputilou vyznávačkou hesla "grunt je grunt" asi by som sklamala prípadného tázateľa, ktorý by chcel odo mňa vymámiť rozmery našich pridomových latifundií. Nie že by som bola tajnostkárka tajnostkárska či rovnako zarputilá ochránkyňa svojich osobných údajov ... Jednoducho ma to netrápi ... viem, že na robotu je toho dosť.
Častokrát som sa ale v minulosti stretla zo strany našich návštev - hlavne v ak to bolo v čase vrcholiaceho vegetačného obdobia - že z nás urobili latifundistov väčších, než sme v skutočnosti boli. Hranicu nášho pozemku tvoril taký ten najobyčajnejší plot - kde tu železná tyčka a medzi nim to najobyčajnejšie pletivo. Pred ním zeleň - za ním zeleň - uprostred leta ani skutočne skúsené oko nevedelo presne určiť kde sa čo končí a kde začína (a to určite potvrdia aj pravidelné návštevníčky mojich zárhadných posedení), v časoch bývalého suseda si dokonca chlapi do toho pletiva vystrihli dieru, aby nemuseli chodiť okolo (vchod na susedov pozemok bol až za rohom)
Tento "prírodný imidž" vytyčujúci "čo je naše" mal dokonca na svedomí nejednu humornú historku - jedna z najlepších bola, keď ktorýsi z našich - podotýkam pravidelných - hostí, súc sediac na našej terase v čase, keď sa vegetácia ešte iba zobúdzala zahlásil: "Čo za strašnú búdu vám to tam postavili rovno pri plote?" Nuž, tá búda bola staršia ako náš dom a bola tam prv, než sme sa mi prisťahovali, akurát milosrdný "talián" (vinič samorodák, ak by niekto nevedel) ju vždy starostlivo ukrýval ....
Zdanlivá bezhraničnosť našej rodnej postate dostala prvé trhliny niečo viac ako pred rokom, kedy po predchádzajúcich niekoľkonásobných zmenách majiteľov susediaceho pozemku došlo k "najhoršiemu" - za našimi humnami vyrástol nový dom. Susedia sú milí ľudia, nič proti nim ani ich vlastníckym právam, ale dodnes mi myká kútikmi očí pri prvom rannom pohľade von oknom, keď môj zrak miesto tej nekonečnej zelene zavadí o čosi, na čo nebol zvyknutý.
Keď už si moje oči pomaly začínali zvykať - veď koniec koncov väčšinu roka práve vďaka bujnej vegetácii vytŕčala od susedov tak akurát strecha s komínom - dostala tá moja panoráma ďalšiu trhlinu .... nový (ako inak - betónový) plot. Aj keby som nechcela, mírnix-dírnix, zrazu presne viem, kde sú moje hranice. Ľudia, ja len kuknem z okna von a hoci po koniec pozemku je iste aspoň takých 20-30 krokov, ja mám furt dojem, že si idem frňák natĺcť ...
Nebudem mať pokoja, kým tento stav nezmením, veď uznajte, nechcem skončiť so splošteným nosom ako nejaký boxer (pes, nie športovec ). Variánt je niekoľko - tá najideálnejšia je ale bohužiaľ časovo dosť náročná. Kým sa mi totiž podarí to biele betónové čudo zahaliť do nepreniknuteľnej siete paviniča a iných popínavých potešení, prejde asi nejedno leto. Dovtedy bude musieť stačiť aj niečo rýchlejšie - tu sa celkom prirodzene ponúka ponuka pre umelcov, ktorí nie vždy vedia nájsť vhodné priestory na uplatnenie svojho talentu - sprejerov, grafiťákov, jednoducho tých, čo svoje umelecké cítenie pretavujú do farebných obrazov zdobiacich (neraz neželane) nejeden múr. Moja omladina doviedla tento umelecký zámer samozrejme do vyššieho levelu - počas leta budeme eurko k eurku zbierať financie, zakúpime farby a Kiskin návrat z tohtoročného amerického výletu oslávime veľkou sprejerskou párty..... NIe najhorší nápad, čo poviete????

P.S. Zároveň tým naznačujem, je dosť možné, že sa zase budeme počas leta tešiť z Kiskinho cestovateľakého denníka - závisieť to bude asi od toho, koľko jej zostane času na písanie pri dvoch neposedných neterkách.